Россия – tam a zasa späť

Po desiatich dňoch som späť z výletu do Ruska, konkrétne do Petrohradu. Náš pán profesor by bol rád za  propagáciu Ruska, tak vám ponúknem aspoň malý náhľad do tejto rozmanitej krajiny a podelím sa s vami o fotografie,  zážitky a dojmy. Možno aj vás inšpirujem na cestu do tohoto zaujímavého mesta. 

Rozhodne ale hneď na úvod odporúčam nechodiť autobusom, či autom. Letecká doprava je najlepšia, pretože cesty v Poľsku, Litve aj v Rusku sú dosť rozbité a zaplátané, čo spôsobuje, že jazda je dosť roztrasená a nepríjemná, naviac trvá asi dva dni.

Šlo nás približne 30. Hlavní pasažieri boli členovia folklórneho súboru Váh, ktorí sa mali ako prvý slovenský súbor zúčastniť na medzinárodnom tanečnom festivale Petrodance ako čestní hostia. Typických turistov nás tam bolo len veľmi málo.

Naša cesta sa začala v Púchove. Prechádzali sme cez hlavné mesto Poľska, cez Litvu a Lotyšsko. V Litve sme sa ubytovali na jednu noc, vo Vilniuse, na slušnom internáte. Pozreli sme si mesto a pobrali sa opäť stráviť približne 15 hodín v autobuse. Vilnius je celkom príjemné a tiché mesto, v časti, ktorú sme navštívili  nám ani nepripadalo ako hlavné. No keď sme vyšli na jednu malú pevnôstku nad mestom, videli sme novšiu časť, kde stáli obrovské paneláky a výškové budovy, pri čom na druhej strane bolo typické staré mesto s pamiatkami.

Najhoršie bolo čakanie na hraniciach medzi Ruskom a Európskou úniou. Strávili sme tam takmer štyri hodiny. Dvakrát kontrola pasov, potom kontrola víz, batožiny a celého autobusu. Mali sme šťastie, že im neprišiel podozrivý cimbál, ktorý bol v kufri, pretože sa už raz na predchádzajúcom výlete stalo, že na hraniciach museli folkloristi aj hrať.

Po kontrole sme sa konečne pohli vpred. Pred Petrohradom nás však ešte zastihla zápcha, kvôli havárii, tak sme stáli ďalšiu hodinku. Cesta cez mesto kým sme sa dostali na ubytovňu trvala tiež približne hodinku. Prešli sme okolo zaujímavých pamiatok,  až sme sa dostali do okrajovej štvrti, kde sme boli ubytovaní v hudobnej škole. Čakali na nás skladacie postele v baletnej sále. Nebol to žiaden komfort, no na cenu, akú sme zaplatili to bolo slušné. Večera bola príšerná… aspoň tak to tvrdili ostaní. Ja som sa jedla radšej zdržala kvôli bolesti brucha.

Toalety na nás po prvom pohľade pôsobili dosť komicky. Dve vedľa seba, predelené iba veľmi nízkou stenou bez dverí. Sprchy boli tiež zaujímavé. Zrejme napojené na jeden zdroj, pretože keď ste na jednej pustili teplú vodu, na druhej teplá nešla. Nakoniec sme si ale zvykli. Iba školská jedáleň zostávala akosi stále nepochopená. Všetci chodili hneď po jedle do mesta nakúpiť. V Rusku sa platí rublami. Jeden rubel je sto kopejok. Rozmenili sme si nejaké peniaze, pretože s eurami by ste tu ďaleko nezašli. V Litve sme zasa platili litmi, ale dalo sa aj eurami.

Druhý deň sme sa vybrali do Petrodvorca. Obrovské množstvo rôznych fontán, krásne udržiavané záhrady, sídla, Fínsky záliv… Počasie nám síce veľmi neprialo, ale na kráse tohoto miesta to neubralo. Akurát bol veľmi nepríjemný chladný vietor od Fínskeho zálivu. Napriek tomu, more bolo teplé.

Kanál, ktorým chodil Peter Prvý priamo zo zálivu až k palácu. Preto sa mu hovorí „Suchou nohou“. V strede je socha Samsona.

Fontána Evy.

Fínsky záliv

Slnečná fontána

Socha Petra Prvého

Pyramídová fontána. Zaujímavosťou je, že je na ňu potrebné ešte väčšie množstvo vody, než na tie najväčšie fontány.

Ďalej sme navštívili jednu z hlavných ulíc Nevsky prospekt. Nechádzajú sa tu dva významné pravoslávne kostoly. Spas na Krovy a Kazanskij sabor. Spas na Krovy je podobný Chrámu Vasilija Blaženého, ktorý sa nachádza na Červenom námestí v Moskve. Funguje už iba ako atrakcia, nekonajú sa v ňom omše. Vnútro je celé vymozaikované.

Kazanskij sabor je naproti Spasu na Krovy jednoduchší, nie je taký prezdobený a je stále funkčný. Vo vnútri je zakázané fotiť a ženy by mali ísť dnu iba s pokrývkou hlavy. Pri našej návšteve sa akurát v jednej časti konal pohreb. Celým chrámom znel tradičný pravoslávny trojhlasný spev.

Ďalej následovala návšteva Ermitáže. Na tú sa podujalo len pár ľudí, pretože čakanie v rade bolo asi hodinové a za vstup sa platilo 400 až 700 rublov a študenti mali ponuku buď ísť nakupovať, alebo ísť do Ermitáže. Tak bolo jasné, čo si vyberú.

Ermitáž by sa dala prirovnať k Louvru. Keďže ten som len v rýchlosti preletela a aj to len jedno krídlo, tak sa mi Ermitáž zdala oveľa lepšia. Veď posúďte sami.

Po zhliadnutí niektorých obrazov, zvlášť impresionistov, som dostala chuť a odhodlanie začať malovať olejovkami na plátno, tak uvidím, čo z toho  bude.

Na fotkách je len zlomok z toho, čo všetko sa v Ermitáži nachádza.

Spolu s folkloristami sme absolvovali aj nočnú plavbu loďou po Neve. Keďže práve boli „biele noci“, zotmelo sa len asi na 3 hodinky. Petrohrad vyzerá úplne inak z vodnej hladiny ako z okien autobusu. Od vlády Petra Prvého sa dodržiava zákon, že v centre nesmú byť žiadne výškové budovy. Mesto si tak zachováva istú jednoliatu konzistenciu.

-križník Aurora

Počas plavby nám folkloristi vyhrávali slovenské ľudové piesne, ale zaznelo aj reggae, či pieseň z Titanicu. Akonáhle sa zotmelo, odrazu sa vynorilo kopec malých lodí, na ktorých boli oslavy, svadby, či diskotéky. Všetci nám kývali a zdravili nás. O tretej ráno naša plavba končila. Z prístavu se už na ubytovňu našťastie nemuseli ísť peši, zobral nás autobus.

Jeden z najväčších zážitkov sme mali pri vystúpení nášho folklíorneho súboru, ktorý sa predstavil na festivale Petrodance. Odohrali a odtancovali dva koncerty.

Okrem našich zo Slovenska sa na Petrodance zúčastnilo asi šesť ďalších súborov.

Niektorí z nás navštívili aj budhistický chrám na Primorskom Prospekte. Za dosť vysoké ceny ste si v ňom mohli kúpiť pohľadnice, prívesky, náušnice a rôzne predmety s budhistickou tématikou. Vo vnútri je obrovská socha Buddhu, mandala, obrazy Bielej a Zelenej Tary, množstvo mantier všade po zárubniach, tradičné predmety a veľmi príjemná atmosféra. Chrám založil jeden mních, ktorý bol po smrti exhumovaný a kvôli zachovalosti jeho tela vyhlásený za svätého (podobne ako Pater Pio). V pivnici tohto chrámu je niečo ako reštaurácia, kde sú servírované tradičné jedlá a tento chrám má tiež vlastný tanečný súbor a mali sme možnosť vyskúšať si nejaké ich kroje.

Celkovo možno konštatovať, že do Petrohradu sa skutočne oplatí ísť. Spoznať ruskú kultúru, zvyky, ľudí, jazyk, ale aj písmo. Som veľmi rada, že som túto krajinu navštívila, a kto sem pôjde, určite nebude ľutovať.