Naskytla sa mi otázka…. Koľko z toho,
čo hovoríme je skutočne nezbytné povedať? Väčšina ľudí sa sťažuje, že som príliš tichá, že málo komunikujem, že so mnou nie je reč. Ale keď si s človekom nemáme čo povedať, tak predsa nebudeme len tak plytvať slovami, len aby reč nestála. Načo si míňať energiu na rozprávanie o tom ako bolo, čo bolo, kedy bolo, sťažovať sa na minulosť, rozmýšľať o budúcnosti a podobné veci. Každé slovo, ktoré vypustíme z úst má určitú energiu a pokiaľ k nemu pripojíme nejakú silnejšiu emóciu, jeho energia vzrastá. Pokiaľ rozprávame napríklad o tom, ako bolo za komunistov ( môj dedo 😀 ), zapájame svoje emócie a rozhorčenie z udalostí minulých, stále obnovujeme túto energiu, ktorá sa spája s minulosťou a so spomienkami, viažucimi sa k nej. Zbytočne tak transformujeme našu energiu a dávame ju minulosti, s ktorou, samozrejme, už nič nespravíme, akurát ju budeme oživovať. Ľudia neustále myslia… premýšľame nad všetkým možným. Predovšetkým sú to ale zbytočnosti. Myslíme na to, čo bolo, prehrávame si minulosť, premýšame nad budúcnosťou, nad tým z čoho máme strach a nevieme ako to dopadne, snívame, atď… Takto premýšľame pri chôdzi, premýšľame po ceste z práce, v autobuse, premýšľame pri práci, dokonca sa takto vieme zasniť i pri čítaní knihy, alebo nejakej inej činnosti, pri ktorej by sme mali byť sústredení. Potom sa pristihneme, ako chodíme očami po riadkoch a myslíme na niečo úplne iné, čo s knihou ani nesúvisí. Preberieme sa z tohto stavu a pokračujeme v čítaní a o chvíľu je tu toto zasnenie znova. Zamyslime sa.. Koľko vecí, robíme tak, že sme pri nich skutočne bdelí a vedomí? Asi len veľmi málo. Ale prečo? Táto doba je príliš uponáhľalná. Neuvedomujeme si, čo robíme. Nechávame naše telo robiť veci automaticky, stereotypne a pritom sme mysľou úplne inde. Náš mozog a myseľ pracujú celý deň. Nezdá sa vám, že by už mohli byť aj unavené? Veru aj sú. Ale zvyk je zvyk. Myseľ potrebuje niečo, čo by ju zabavilo, zaujalo, nad čím by mohla premýšľať. Potrebuje stále niečo nové. A pritom je to stále o tom istom. Skúste päť minút myslieť na jeden jediný predmet. Koľkí to zvládnete? Je to nesmierne ťažké. Naša myseľ sa začne po chvíli nudiť. Pretože je netrénovaná. Čo ale môžeme robiť? Ako myseľ trénovať?
Meditácia… toto slovo je nám všetkým známe. Niektorí ľudia si v spojitosti s týmto slovom prestavia jogína, alebo mnícha v sede lotosu, so zatvorenými očami, prípadne levitujúceho meter nad zemou. Toto ale nie je to pravé, ako možno vyobraziť meditáciu. Dalo by sa povedať, že meditácia je cesta k dosiahnutiu bdelosti. Aký je to človek „bdelý“? Predstavte si, že idete po chodníku. Je krásny deň. Čo robíte pri chôdzi? Premýšľate nad tým, čo budete robiť keď prídete domov, kto vás zasa vytočí v práci, čo urobíte na obed, atď… Toto je presný opak bdelosti. Bdelého človeka nezaujíma čo bolo, ani čo bude. Bdelý človek pôjde ulicou a pri tom bude cítiť ľudí, ktorí okolo neho prejdu. Bude vnímať ako znie chodník po dopade jeho nôh naň. Nebude premýšľať nad ničím. Jednoducho BUDE. A bude si vedomý všetkého, čo sa v tom momente deje v ňom i okolo neho. Nebude ho nič trápiť, nebude v zhone, nebude sa náhliť, nebude v strese, nebude frustrovaný… Bude si užívať prítomný okamih taký, aký je. Všetko čo bude robiť, bude robiť s uvedomením. Ide o schopnosť „ovládnuť“ myseľ. Nie však ovládnuť v pravom zmysle slova. Človek si pod tým zrejme predstaví, že potlačí všetky myšlienky a bude úplne sústredený na to čo robí. Toto nie je bdelosť. Nemožno niečo potláčať. Akonáhle niečo potlačíte, snažíte sa to pred sebou skryť. Skryť to pred svojím vedomím. To sa vám potom nahromadí v podvedomí a bude to robiť šarapatu dokým to neodkryjete, nepochopíte a neprijmete. O to ide. Priznať si a prijať. Máte strach? Pátrajte v sebe… Prečo mám strach? Čo ho spôsobuje. A prečo sa vlastne bojím? Čo mi ten strach dá? Keď zájdete skutočne hlboko zistíte, že máte strach prijať a priznať niečo. V momente keď to prijmete, váš strach zmizne. Strach vzniká z neuvedomenia. Nemožno ho potlačiť. Nič nemožno robiť násilím. Všetko utláčané chce a raz aj vysvitne na povrch. A ak v sebe niečo ukrývate, ukrývate to len sami pred sebou. Sami sa uvádzate do nevedomosti. Ak pred sebou nebudeme nič skrývať, budeme to mať ľahšie. Potom zmizne strach, zmizne naša potreba veci rozoberať a premýšľať nad nimi a zrazu naberieme späť energiu, ktorá bola rozhádzaná všade možne. Či už na to, aby ukrývala naše problémy, naše strachy, alebo alebo bola využitá a vkladaná do spomienok a minulosti celkovo. Keď sa naučíme byť bdelí, nebude nás nič ťažiť, ničiť, unavovať… Odrazu bude naša myseľ voľná, plná síl a energie. A keď budeme potrebovať, bude vždy pripravená aby efektne riešila prítomnosť a to, čo je skutočne potrebné. Odrazu zistíme, že naše slová majú inú energiu. Že sú silnejšie, vznešenejšie. Nedochádza k žiadnej degenerácii, ktorá môže nastať dlhodobejšou ignoráciou našich problémov, či strachov, tým, že sa vykašleme na vnemy, ktoré dostávame od podvedomia. Náš mozog ich bude po nejakej dobe ignorovať, ak ich nebudeme chcieť vidieť a tým dochádza k zahlcovaniu a degenerácii. Mozog i myseľ starnú a už nebudú také výkonné a čisté ako kedysi. A z mentálneho sa odvíja i náš fyzický stav. Čiže spolu s mysľou starne a chradne i naše telo. Poviete si: veď to je prirodzená reakcia… Prirodzená? Je to možné, áno. Ale iba preto, že je to u väčšiny, ba dokonca u takmer celého obyvateľstva. Pretože ľudia sú si v tomto smere podobní. Ale sú i ľudia, ktorí vďaka svojej správnej mentálnej a duchovnej vyspelosti a znalosti dokážu prirodzenú starobu pozastaviť. Tak prečo by to nemohli spraviť všetci? Pretože sú nevedomí. Spoločnosť z nich spravila svojich otrokov. Výchova a zastaralé vzorce myslenia a výučby. Toto všetko prispieva k degenerácii a nevedomosti. Ľudia nie sú vedení k uvedomovaniu si seba, svojho myslenia a konania. Takzvaný výchovno-vzdelávací program.. ale je tu skôr viac toho vzdelania ako výchovy. Ale k čomu je vzdelanie, ak sa nevieme správať ako ľudia? A i dnešná západná výchova by neprispela nijak výrazne k uvedomeniu a bdelosti. Všetko je to len povrchné. Etická výchova v škole o človeku neprezrádza takmer nič. Chodím na etiku, kedysi som chodila i na náboženstvo. Nedalo mi to nič… Akurát som zistila, ako málo o sebe ľudia vedia a ako strácajú záujem o seba. Pretože tieto predmety v nich skutočne nemajú ako tento záujem vyvolať. Nedozvedia sa nič nové. Akurát sa naučia pár pojmov, ktoré po chvíli i tak zabudnú, naučia sa niečo málo o priateľstve, láske a sexualite. Ale do tohto všetkého nie je zapojené to pravé a podstatné. Podľa toho, ako to vidím, na etickú výchovu sa väčšinou dostali takí ľudia, ktorí nie len že boli neveriaci, boli to záškoláci, hulváti a bitkári prvej triedy. To z nich spravila nesprávna výchova a zaobchádzanie. Akí ochudobnení a nevyrovnaní na hodiny etickej výchovy chodili, takí aj odchádzali. Naviac boli ešte nahnevaní, že musia trčať na tak nudnej hodine. K čomu je to dobré? Skutočne zbytočná strata času. Deti, ktoré sú poznačené nesprávnou výchovou, krutým zaobchádzaním, či nedostatkom lásky si to všetko potrebujú nejako vykompenzovať a spracovať to. Ale nikto ich nenaučí ako. Nikde sa k tomu nedostanú. Takmer nikto im nedá dostatok lásky a pozornosti, z ktorej by čerpali silu učiť sa ako zvládnuť svoj hnev, nedostatok niečoho, to čo je v nich skryté. Pomôže dieťaťu ak naň nakričíte, alebo ho zbijete za niečo čo urobilo? Možno áno. Poviete si, to je to správne riešenie. Ale z tohto vznikne len strach, bolesť a pocit nedostatku lásky. Ale čo spraviť s dieťaťom, ktoré je zdeptané a nemá čo potrebuje? S dieťaťom je to ešte pomerne ľahké. Ale čo keď vyrastie? Nebude sa zaujímať o nič iné len o to, čo bude jesť, čo si vypije, s kým sa vyspí. Nebude mať absolútne predstavu čo sa v ňom skrýva, čo je správne, nebude sa snažiť konať a žiť s láskou. Takýto dospelý človek sa z toho dostáva veľmi ťažko. Nezamýšľa sa nad sebou. Nezamýšľa sa nad zmyslom svojho života, ani nad tým, čo je láska a či ju vôbec dokáže dávať. Necitlivosť a nezáujem o svoje vnútro a okolie. Iba o svoje ego a fyzické potreby. Ale dokáže tak žiť. A keďže nepozná nič iné, povie si, že žije správne a spokojne. A keď bude mať raz deti, bude ich vychovávať prinajlepšom tak, ako bol vychovávaný on sám, ak nie aj horšie. A čím ďalej to bude horšie. Dovolíme snáď, aby to takto pokračovalo? Čo ale môžeme my robiť? Čo urobí jednotlivec? Nič? Jeden človek dokáže zmeniť svet…. svoj svet, prípadne napomôcť zlepšiť svet niekoho druhého, tým že jeho život bude pre druhých príkladom.
Tým jogínom lietajúcim meter nad zemou si to zabila.. 😆
Ja len dodám k hornému odseku. Nieje to dlhá doba čo som bol na ekg. Samozrejme keď sa chce, všetko sa darí a v ordinácii som bol medzi prvými. Neviem či bol ten lekár skutočne taký divný, alebo to zariadili entity z iných sfér, ale ako som tam tak ležal.. po tele samé prísavky, prícucky a káble, chlap sa rozhovoril o súčasnom probléme – syndróme únavy. Začal mi vysvetľovať ako sú prepojené centrá v mozgu, všetky tie názvy, funkcie a blá blá blá.. pointa bola tá že ľudský mozog pracuje 24 hodín denne. Má rôzne centrá a veľa ľudí sa sústredí len na tú cez ktorú píšeme, hovoríme, učíme sa, jednoducho nevyužívame ďaľšie časti mozgu. Syndrómom únavy trpia ľudia, ktorí nekombinujú aspoň tieto dve centrá. A to jest centrum motoriky a centrum bežného vnímania. Skúste ísť na hodinu dve von, na prechádzku, na baskebtal, na tenis, na plávanie, na beh.. podľa toho či máte 6 alebo 60 rokov:). Dajte mozgu čas na oddych od všetkých týchto technických vymožeností ktoré ho čím ďalej tým viac zaťažujú. Využite centrá voľného času ktoré sú v mestách, nájdite si hobby ktoré vás baví a nesúvisí s intelektuálnou činnosťou. ( teda čítanie kníh, písanie článkov, učenie sa.. ) ale napríklad tie prechádzky, šport, pobyt v prírode.. alebo už spomínaná meditácia pre domahnilov. Samozrejme že stále ostaňte pri svojich int. koníčkoch ale striedajte ich s motorickými. Mne to funguje už skoro rok ( robil som to a nevedel som prečo až do návštevy lekára:D ) skúste to aj vy! A ak budete mať podobný zážitok, podeľte sa s ním:P 🙂
Tak tento článok mi urobil veľkú radosť, ďakujem zaň! 🙂
Možno sa trochu pozabudnem pri písaní komentáru, tak ma ospravedlňte, ak bude príliš dlhý 😛 . Najskôr sa pristavím pri hlavnej téme, ktorou je náš „prepracovaný“ mozog. Sama si často uvedomujem, že myšlienky, ktoré vysielam sú v podstate úplne zbytočné. Sama som mala problém minulý rok, keď som po dlhšej dobe potrebovala do hlavy dostať väčšie množstvo informácií, že zrazu som sa nedokázala sústrediť. Nič sa mi hlave neudržalo a ako ste písali i v článku, pri čítaní textu som lietala aj tak úplne v inej sfére 🙂 . Trvalo mi určitú dobu, kým som sa nastavila tak, aby si mozog oddýchol a potom som sa mohla sústrediť na to, čo potrebujem. Tok doby, médiá nám v podstate (a teraz neviem či schválne, alebo nie 🙂 ) podsúvajú také informácie, ktoré nás vzďaľujú od našej podstaty, od toho, čo sú hodnoty, láska, pokora. Instantné šťastie srší odvšadiaľ. Mám taký pocit, akoby to bola novodobá zbraň na ovládanie ľudí, novodobá demagógia. Zrazu nás nezaujíma náš život, ale život nejakej celebrity. Nežijeme za seba, ani nevieme čo sa s nami deje, žijeme životom iného. Ešte šťastie, že sa postupne snažíme zobúdzať z tohto pohodlného, ale dosť nebezpečného sna 🙂 .
A čo sa týka toho VaV (výchova a vzdelávanie) je to presne tak, ako píšeš. Zaujímavé je, že nech si ktokoľvek vezme do ruky akúkoľvek pedagogickú knihu, nájde v nej opisovanú dôležitosť výchovy morálky u žiakov/študentov na každej hodine. V podstate pedagóg by mal nepozorovane vsúvať výchovu o láske, hodnotách, človeku i na takej hodine ako je matematika, či biológia. Ale…nerobí sa to. Teraz nechcem špiniť ani jednu ani druhú stranu. Lebo ako na pedagóga, tak na žiaka je „navalené“ toľko rôznych povinností, ktoré ani nie sú podstatné, takže o nejakej etickej stránke hodiny nemôže byť ani reči. Náš školský systém je postavený na výkone žiaka. Čo je veľká škoda. Plánovaná humanizácia školstva sa vymkla z rúk hneď na začiatku a Komenského didaktika vyučovania je len na papiery. Jedine severské krajiny idú v jeho stopách. My si ich nevšímame. Ja som mala to šťastie, že keď som nastúpila do školy, tak náboženstvo nebolo v školských osnovách. Chodilo sa naň po vyučovaní, dobrovolne. Nikdy nezabudnem na tie príjemné chvíle, keď sme vstúpili do triedy a prvé čo bolo-išli sme si podať ruku s kňazom. Chodili sme tam s radosťou a odchádzali s naplnením lásky a pokoja v srdciach. Potom sa to zmenilo. S náboženstva sa stala povinnosť, vymenil sa kňaz a náboženstvo bola len hodina na vyrušovanie. Debata na dlho. Mládež si formujeme podľa seba, ako si napísala. Pozeráme na výkon, nie na človeka ako osobnosť. Ešte, že sú ľudia, ako tu na blogu, ktorí otvárajú očká každému, kto sa pri nich zastaví. Ďakujem za to 🙂 !
Naozaj je to úžasný článok, presne toto som nasebe vnímala v poslednej dobe. Nedokázala som absolútne vypnúť, rozmýšľala som ešte aj počas spánku a veľmi ma to vyčerpávalo. Dokonca ma prestalo baviť robiť akékoľvek povinnosti. Knižky sa mi začali kopiť na stole a hoci som vedela, že sú úžasné, moja mysel lietala kade tade…všetko sa to dialo zo strachu, zo strachu z budúcnosti 🙁 No za posledné dni som si akosi povedala dosť! Spánok mám pokojný, život spokojný pretože viem, že všetko je na dobrej ceste 😀
Isia,
veľmi výstižný komentár 😀 Fakt pravda 😀
lietajúci jogíni a domahnili… 😀 😀 😀
ale pekný článok… trochu to vnímam ako osobnú spoveď a vyplutie toho, čo človeka trápi 😉
ktoreho cloveka by to netrapilo? 😀 je to dost rozsireny problem… akedze to plati aj pre mna, tak som na to napisala clanok… mozno aj niekomu pomoze 🙂
Veľmi užitočný článok, zdravé úvahy, akurát mám pocir, že sa trochu prepadajú do beznádeje. Je jedno východné príslovie: „ak chceš zmeniť svet, začni najprv od seba“, a ešte by som dodal kozmický zákon príťažlivosti: to, čo vysielaš, to aj prijímaš.
Vyborne, do slabikara s tym…)
Počúvať, ako moje kroky dopadajú na chodník…keď niekam idem, slúchadlá do uší a už som inde. Alebo si predstavujem ako na mňa niekto z diaľky kýve alebo sa vidím na úplne iných miestach. Čiže asi nebdiem, ale snívam počas chôdze…prebudím sa až keď padnem na nos 😀 Čo je dosť zlé, ale nepomôžem si…proste ma to vtiahne.