Mením seba, mením svet

by PAVEL HIRAX BARIČÁK

Množstvo ľudí sa druhýkrát nenarodí. Odchodia, odpracujú, odfrflú si to tu bez prebudenia. Zanechajú po sebe deti, dom a nejaké medaily za víťazstvo v streľbe vzduchovkou. Netrápte sa však pre nich, utíšte v sebe súcitné ozveny, je to ich život, oni zaň nesú zodpovednosť.

Po jednej košickej čítačke prišiel za mnou prehodiť pár viet duševne vyzretý muž. Práve ho postihlo hneď niekoľko životných „katastrof” za sebou – spoločníci ho pripravili o firmu, prišiel o ženu, dokonca to

všetko malo dosah aj na jeho telo. A on otvoril oči, radikálne zmenil prístup k životu, začal chápať súvislosti, meniť sa. Neskôr sa všetko rútilo na jeho otca. Svojím negatívnym pohľadom na svet si poškodzoval zdravie. Jeho synovi na ňom veľmi záležalo, a tak mu radil, poučoval ho. Žiaľ, duše detí sú veľakrát staršie a vyzretejšie ako duše ich rodičov. A hoci intuitívne cítia, že majú pravdu a sú o level vyššie ako ich stvoritelia, pred narodením sa na Zem si vytýčili cieľ, že sa naučia pokorne načúvať. Naopak, rodičia sa majú naučiť dostať sa po dovŕšení veku dospelosti svojich ratolestí na ich úroveň, prestať im radiť z pozície nadradeného, šermovať s pomyselnou „múdrosťou”.

Samozrejme, že rady nášho prebudeného hrdinu vyzneli naprázdno a otca akurát vytáčal, že čo mu to tára za bludy. Starého psa novým kúskom nenaučíte. V takomto prípade sa musíte stať dobrým psychológom, ktorý neukazuje skrytý chod vecí „na prvú”, ale nepriamo, nenútene, čarovne a najmä hravou formou vedie nenápadne za ruku. Tak, aby objekt nášho ľudského záujmu bol objaviteľ, ten, ktorý nakoniec skríkne pravdu a dokonca ňou začne poučovať šikovného učiteľa. Tu nejde o prvenstvo, tu ide o pomoc, ktorú cítime, že máme vykonať, veď sú to naši rodičia či najbližší.

Ale opäť platí pravidlo zlatej cesty. Jeden pre druhého sme nielen učiteľmi, ale našťastie aj pochodňami, náhodnými sviecami. Dobre to poznáte zo svojho života – pozreli ste si nejaký film, oslovil vás, nosíte ho v hlave, týždeň sa k nemu v myšlienkach vraciate. Ovplyvnil vás, sľúbili ste si, že sa v tom či onom zmeníte. No po mesiaci sa prichytíte, že akosi ste na proces premeny zabudli. Nič to, duša si pritiahne iný impuls.

Presne tak, sú to len zápalné iskry, motivácie, všetko ostatné je na nás, na tvrdej práci, ktorá ide pomaličky, ale robíme ju s láskou, lebo chceme, duša šepká, že toto je cesta, že takto to má byť, že toto je naše životné poslanie. Neverte, že ste knihu, ktorá vás posunula, chytili nedávno počas choroby náhodne. Nehíkajte, že ste sa dostali na nejakú prednášku omylom, že ste tam nemali byť a zrazu akoby ten pán rozprával iba pre vás. Nečudujte sa, že ste v sebe pocítili hlad zdokonaľovať sa a znenazdajky ste na svete objavili podobne zmýšľajúcu osobu, s ktorou sa navzájom podporujete a vytvárate nabudené dynamo. Toto všetko ste si pritiahli, vaša duša, prekypujúca chuťou plniť tú najdôležitejšiu úlohu sveta, vyslala do vesmíru žiadosť, že potrebuje ďalšie indície, naznačiť návod na ďalšie kroky, pošepkať smer. A tak prichádzajú nepriame či priame vplyvy. Náhody neexistujú, všetko je niečoho následok, všetko je časť plánu, všetko, čo čítate, bolo napísané pre vás, všetko, čo sa vás dotklo malo prísť.

Všetko je na človeku samotnom, nezvaľujme vinu za nič, čo sa nám stane, nenadávajme na osobných bohov, na iných ľudí. Nemajú s tým nič spoločné, stali sa len súčasťou nášho učebného prostredia. Niekto sa napríklad narodil ako anjel, mal viesť ľudí k svetlu, ale pred narodením si naprogramoval, že musí zvíťaziť nad nejakou závislosťou, napríklad nad alkoholom (preto, aby vedel neskôr vyviesť z podobnej slabosti iných). Ale akosi mu to nejde a ponára sa do čoraz väčšieho bahna. Prichádza o kamarátov, rodinu, zdravie. Stráca opraty od svojho života, radosť nahrádza mrzutosť, zloba, beznádej.

To najhlavnejšie – pochopenie a rozhodnutie – je však na ňom. Okolie môže pôsobiť len ako jemný katalyzátor. Ak v ňom nadobro zvíťazí neduh, odvrhne vás, na určitý čas sa vaša úloha ako vnímavej bytosti skončí. Môžete mu oznámiť, že vaše dvere sú mu hocikedy otvorené, a ak bude cítiť a požiada o pomoc (a nebudete v tom cítiť zneužívanie), radi mu ako láskavá duša pomôžete. Nebojte sa, nezostáva sám. Jeho anjeli na neho myslia. Preto mu pod volant pošlú dieťa (duša-obeť o všetkom vie, pred narodením so všetkým súhlasila, neviďte v tom žiadnu krutosť) a on ho pod vplyvom alkoholu zrazí. Neskôr mu cez cukrovku zoberú nohy. Nie, žiaden osud ho netresce, ani žiaden úchylne tvrdý boh nad jeho bolesťou neonanuje. To len jeho duša prosí: Zobuď sa, toto je následok tvojich krokov! Otoč kormidlom bytia! Si tu pre niečo iné, ale akosi si si na to ešte nespomenul.

Nič sa nedeje, aj keď umrieme a skúšku sme nezvládli. Tam Doma sa na to všetko ešte raz pozrieme, učivo si naštudujeme dôkladnejšie a v ďalšom živote sa nám to určite podarí. Ale kým dýchame, stále máme šancu. Ešte sme tu, rozum nám funguje, ešte stále máme nádej zobudiť sa. Veď práve preto sa nám dejú takéto „nepekné veci”, život si nás iba chystá.

Byť sám sebou a čistota úmyslov je vynikajúci všeliek na všetko. Keď som bol malý a predavačka mi zle vydala v môj prospech, bežal som domov a vystatoval sa pred mamou, že som dostal „o korunu viac”. Pochválila ma. Mama vždy prepočítavala bločky z obchodov, lebo bola presvedčená, že ju vždy všetci okradnú a to svoje si treba chrániť. Podvedome nedôverovala ľuďom, neverila im, preto sa netreba ani čudovať, že si kolízie podobného druhu privolávala sama. Až keď som dospel, vyplel som túto vlastnosť zo seba. Keď sa pri mne teraz predavačka pomýli, čestne som sa priznám a peniaze vrátim. Lepší svet stojí na takýchto malých veciach, na zmenách nás samotných, som o tom bytostne presvedčený.

Každý z vás si vytvára vlastný svet. Len čo začnete rozmýšľať po novom, začne sa meniť aj vaše okolie. Pritiahnete si podobne rozmýšľajúcich ľudí, zmenia sa vám kamaráti, známi.

Viete, koľko rockerov na mňa hundre? „Pil si pivo, počúval metal a teraz ľuďom rozprávaš o láske. Poznám ťa úplne iného.” Áno, pozná ma iba podľa svojej životnej šablóny – sedieť na pive a baviť sa o kapelách. Čo mu mám povedať, že stále počúvam AC/DC, ale už dávno som k tomu pridal aj Depeche Mode a rómske cimbalovky, že som sa za tie roky ešte veľakrát vyliahol, lebo takýto mnohotvar má moje skutočné vnútro a ja som ten posledný, ktorý by mu sekal končatiny? Že neviem, ako skončím, lebo mám jednoduchý plán: rásť! Srdce nesie svetlo a ja poslušne kráčam za ním, veď ma nikdy nesklamalo, naopak, s plnením jeho snov vždy prichádzala radosť a energia. Možno budem na staré kolená dobrovoľník v Afrike, meditujúci v Indii, ale možno si budem kupovať ženy a tancovať nahý vo fontáne. Policajti a morálkou otrávená spoločnosť ma vonkoncom nebudú zaujímať, lebo už dávno som zistil, že jedine blázni sú na tomto svete slobodní. Minule sa mi dostalo do rúk DVD od českého fotografa Jana Saudeka. Jeho názov znel: V pekle svojich vášní, raj v nedohľadne. Bez zbytočných komentárov – začal žiť svoj život, úplne zaň prevzal zodpovednosť, v snahe uspokojiť cez tvorenie svoju dušu porušil všetky spoločenské konvencie a zákony. Ak nikomu vedome neublížil, ja mu tlieskam…

Starým známym, ktorí sa zasekli v stereotype – „domov, práca, televízor, Chorvátsko a zasa práca” (samozrejme, neberte to tak, že ich všetkých hádžem do jedného vreca, vždy uvádzam najkrajnejší príklad, na ňom sa najrýchlejšie pochopí meritum veci) – môžem predstaviť ďalšie odlesky svojej bytosti, teda mňa ako cestovateľa, spisovateľa, muzikanta, prozaika, textára, fotografa, poetu, ale nič im to nepovie, lebo to v nich nie je. Môžu byť na výške a uznať nové územia môjho vnútra, ale bude to rovnaké, ako keď sa bude chcieť niekto so mnou rozprávať o svojej záľube v opravovaní áut. Debata sa skončí po prvom zahrievacom kole, lebo duše sa nedostanú do hlbšieho súznenia, súhra jemných energií nenastane.

Počítajte teda s tým, že keď sa začnete meniť, okoliu žijúcemu v stereotype Matrixu to začne prekážať. Budete mu tým ukazovať, ako sa o seba nestará a chátra, a to nemá nikto rád. Vydržte, na všetko sa dá zvyknúť, aj keď vás začnú považovať za podivína. Šťastnému „podivínovi” sa žije lepšie ako nešťastnému kritikovi. Už bolo dosť života podľa šablón iných, prišiel čas znova sa spriateliť s vlastným srdcom.

A pamätajte, že vyšší človek sa dokáže skloniť k nižšiemu. Môže rozdávať energiu, pokiaľ bude chcieť. Naopak, keď zacíti, že ho spoločnosť unavuje, odíde z nej a je to jedno, či to bude zafajčená krčma, zlý balet alebo Matrix. Všetko je na našom rozhodnutí. Nižší človek sa však do vnímania sveta toho rozhľadenejšieho a prebudeného nedostane, nedokáže sa vzniesť do jeho výšky. To by tak ešte bolo, aby sa tak ťažko nadobudnuté skúsenosti dali kúpiť za peniaze alebo len tak bezbolestne naliať do hlavy. Nie, je to vymyslené dokonale, nádherne a férovo. Pozorujte svoje konanie, svoje myšlienky, meňte sa, zmeníte svet. Dôjdite do stavu, keď pre vás existencia nebude predstavovať nepokoj, nevyvolá žiadnu úzkosť. Z celého srdca vám držím palce.

Buďte šťastní, Hirax

Text je úryvkom z knihy – Šlabikár šťastia

Tip našej redakcie na knihu:

Thérése Bertheratová – Tělo – Dům mého života – Celá naša minulosť, od narodenia až dodnes, sa prejavuje stuhnutosťou, kŕčmi, slabosťou a bolesťami v celom našom tele. Od prvých mesiacov svojho života sme reagovali na najrôznejšie tlaky. A aby sme vydržali, deformovali sme sa. Osloboďme svoje telo a objavme jeho netušené možnosti za pomoci geniálne jednoduchého, prirodzeného “antitelocviku”!