Nedeľná poviedka pre dušu :-)

Už sme ju tu mali, ale pripomenieme 🙂

Krásny deň Vám všetkým, priatelia!

ZRKADLO ŽIVOTA
Smädom vyprahnutá duša pútnika putuje Krajinou poznania tak, ako mnoho ďalších. Smäd jeho stupňuje sa každým dňom a každým rokom života.
Predtým však, ako vstúpil do Krajiny poznania, prehovorí k nemu Vesmír:
„Na tvoju cestu ti dám dva dary. Využívaj ich a budeš šťastný! Prvým je Iskra svetla v tvojej hrudi. Ty sám musíš pochopiť čím ona pre teba je a naučiť sa tiež rozumieť jej reči. Ja ti však vravím, čím väčším plameňom bude táto Iskra horieť, tým blaženejšie bude tvoje bytie!
Druhým darom mojím je neuhasiteľný smäd – smäd po poznaní zmyslu tvojho bytia. Nebudeš mať pokoja, nebudeš mať odpočinku dovtedy, kým tento smäd nebude uhasený!“
„Nech sa teda stane!“ Tak vyriekol Vesmír slová – a oni sa naplnili.

Nastal akt spojenia s Krajinou poznania a spolu s ním sa uložila jemná páska na oči pútnika, aby zabudol na predošlé svoje bytie a svoju cestu prežíval len v prítomnosti. „Tu a teraz“ – ako ho to učil Vesmír.
Roky ranej mladosti nerušene plynuli a pomaly prichádzalo k životu obdobie dospievania. A spolu s ním sa prebúdzal i duch pútnika aj s jeho veľkými darmi.
Smäd sa prejavil spočiatku len melanchóliou a zasnenosťou. Opätovne si pútnik kládol otázku: „Kto som? Odkiaľ pochádzam? Načo som tu?“ A nebolo človeka, ktorý by mu na otázku odpovedal.

Maro – ten Zlý – uzrel vnútorný stav pútnika a rozhodol sa, že sa zmocní jeho duše.
A tak podišiel jedného dňa k pútnikovi a ponúkol mu pozemskú slasť: „Užívaj si života a mladosti! Na hľadanie máš času dosť! Ponor sa do ríše radosti a tvoja túžba bude uspokojená!“

A veru pútnik nechal sa zviesť veľmi ľahko. Prijal potešenie, ktoré sa mu ponúkalo. Tak strávil mesiace, ba roky v opojení zmyslov, v tanci a zábave. A smäd – bol utíšený.
Zvláštne však bolo pútnikovi v istých chvíľach. Raz tu a raz tam – akoby k nemu prehovoril ďaleký hlas z výšin. Niekedy ten hlas akoby hovoril cez iného človeka, inokedy – a to bolo častejšie – ho počul vo chvíľach keď bol sám. A ten hlas varujúc ho napomínal a pýtal sa: „Je toto to, čo si hľadal?“
Hlboký smútok vzal do náručia dušu pútnika, lebo zrazu stál pred skutočnosťou, ktorá mu hovorila jasnou rečou: „Toto nie je moja cesta.“

Nuž teda, opäť sa vydal na cestu hľadania, so smädom väčším ako predtým. A ako to už býva, keď niekto hľadá, Vesmír mu pomôže…

Nejasné tušenie sa vynáralo v duši pútnika, že čo hľadá nepochádza z tohto sveta, že jeho šťastie nikdy nepoťažká vo svojich rukách, nikdy ho nezačuje svojím sluchom, nikdy ho neokúsia jeho pery, nikdy nezacíti jeho vôňu a nikdy neuzrie jeho oko.

Maro – ten zlý – opäť využil príležitosť a nastražil pútnikovi ďalšiu pascu – vedomosti a ovládanie vecí záhrobných.

Kedykoľvek prišiel pútnik do styku so svetom „druhým“ – jeho dušou prešlo slabé chvenie a veľké nadšenie zachvátilo ho. A tak nejasne vyriekol: „Žeby bola toto moja cesta?“

Nuž a vydal sa teda do hlbín záhrobia skúmajúc a hľadajúc odpovede na svoje otázky a dúfajúc tak utíšiť svoj veľký smäd. Ponoril sa do mystických kníh a bádal v nich. Myslel si: „Záhrobní odpovede istotne poznajú!“
Avšak prešiel čas a otázky sa množili. Jedna za druhou tlačili pútnika naliehajúc a dožadujúc sa odpovede no odpovedí – nebolo. Miesto nich sa vynáral obrovský labyrint nejasností, protichodných tvrdení a názorov často celkom nereálnych a klamlivých. Odlíšiť pravdu od nepravdy zdalo sa byť nemožné. Tu si pútnik uvedomil, že sa nachádza v burine nevedomostí – a s týmto vedením túto oblasť opustil.

No neodišiel naprázdno. Vedel totiž, že čo hľadá, hľadali aj mnohí pred ním. Niektorí to nazvali „Živá Voda“, iní zas „Elixír Života, Kameň mudrcov, alebo Svätý Grál.“

Roky plynuli no smäd s nimi nie. Iskra svetla v hrudi pútnika tlela stále väčším nepokojom. Ničím ju neupokojil, ničím ju nezastavil. Jedine chvíle samoty pod hviezdami – ktoré sami vyzerali ako jeho Iskra svetla – jedine pri nich pociťoval dočasný mier a spokojnosť.

A potom – prišiel čas. Vesmír uzrel pútnika a vyriekol slová: „Je čas! Si pripravený! Hľadal si, nájdi teda!“

A pútnik dostal od Vesmíru poklad nad všetkými pokladmi – Zrkadlo Života!

V okamihu ako ho uzrel, vedel, že našiel, čo celý život hľadal. Držiac v rukách Zrkadlo Života a pozerajúc doň – trasú sa ruky pútnikove, trasie sa celé jeho telo. Oči doširoka roztvorené a ponorené v slzách nazerajú do Zrkadla a pery chvejúc sa vyrieknu slová: „Našiel som.“ Mocne vzbĺkla Iskra v hrudi pútnika, tak mocne ako nikdy predtým a on hlboko rozochvený nedokázal vyriecť ani slova…. a táto chvíľa zostala pre neho na večnosť živou spomienkou.

Zrkadlo Života – kedykoľvek doň pozrel, uvidel Pravdu. Uvidel skutočnosť takú, aká je. Videl odpoveď na každú jednu otázku. Všetko v ňom bolo, len sa musel správne pozerať. Teraz vedel, že našiel Kameň Mudrcov, Elixír Života, Živú vodu i Svätý Grál. Videl chyby-tie svoje i chyby druhých. Videl veci minulé i veci budúce.

Preniknutý nesmiernym šťastím rozhodol sa, že ukáže Zrkadlo Života celému svetu. Nazrel doň a videl, ako Zrkadlo vraví mu:

„Opatrne pútnik! Nie každý znesie pohľad na mňa! Človek musí byť pripravený tak, ako si bol pripravený i ty. Iskra svetla musí v človeku ešte horieť, lebo jedine ona povie človeku, čím som. Jedine ona, pretože jedine ona hovorí tou istou rečou, ktorou hovorím ja. V opačnom prípade ma človek zavrhne, pretože mi neporozumie! Tiež nie každý je schopný a ochotný vidieť pravdu takú, aká je. Je tiež možné, že človek do mňa pozrie, ale nič neuzrie!
Tak aj ty si ma dostal práve vo chvíli, keď si bol pripravený. Skôr by si vo mne nič neuzrel. Ak by si sa vydal po ceste márnivého života pôžitkára, Iskra v tvojej hrudi by časom vyhasla a ak by si ma aj našiel, nič by si neuzrel. Ty si sa tou cestou vydal, ale neoddal si sa jej úplne. Preto si vo chvíľach samoty ešte mohol počuť reč Iskry – ktorá je vždy prostá a jasná a ktorá ti vravela, že tak šťastie nenájdeš.

Podobne by si dopadol, ak by si sa vydal cestou mágie, na ktorej zablúdili mnohí – pretože sa zaplietli do omylov, z ktorých už nevyviazli. Nedokázali odlíšiť hlas Iskry od hlasu Mara – toho zlého.

To boli dve veľké skúšky, ktorých prekonanie roznietilo tvoju Iskru na mocný plameň hľadania, ktorý už k tebe dokázal hovoriť jasnou rečou – až potom si ma mohol prijať, skôr nie!“

„Som teda už konečne na konci svojej cesty?“ jasavo zvolá pútnik a nazrie do Zrkadla plný očakávania. – „Nevedomý človek“ zračia sa v zrkadle slová prísne ale dobrotivé – „si len na začiatku. Čo si spravil je, že si našiel cestu k blaženému bytiu – a teraz po nej choď!“

Niektorí z nás možno vlastnia takéto „Zrkadlo Života“. Avšak väčšina má asi len malé zrkadielka vo forme dobrých priateľov, životných partnerov, duchovných učiteľov, kníh alebo filmov, ktoré nám ukazujú malé úlomky onej veľkej Pravdy. Možno sú tiež takí, ktorí toto zrkadlo nepotrebujú, pretože ich „Iskra svetla“ je mocným plameňom a dáva im jasné odpovede na všetky otázky. A sú tiež istotne takí, ktorí svoj smäd už necítia, prípadne na žiadny takýto smäd neveria.

Každý sme niekde inde, máme svoju vlastnú cestu a svoje vlastné zrkadlá… Prajem všetkým tým, ktorý takýto smäd cítia, aby im nedoprial pokoja, a aby hľadali…. lebo kto hľadá, tomu Vesmír pomôže … a možno mu bude odmenou jeho hľadania skutočný Svätý Grál, Elixír Života, Kameň mudrcov, alebo… Zrkadlo Života. 🙂

(prevzaté z FB)