Z praxe SRT- motivácia ku zmene II.

Pokračujeme v tom, ako „niečo zlé môže byť na niečo dobré“

Skúsim vám dať zopár príkladov, možno Vám pomôžu uvidieť v niektorých situáciách  to, čo si ihneď neuvedomíme. Samozrejme každý môžeme mať k týmto bodom xyz iných skúseností. Tu je niekoľko vecí, čo som rozoberala počas minulého týždňa:

– ak niekto poukazuje  na naše kilá navyše, tak sám so sebou nie je spokojný (tu som videla krásny príklad v mojej kamoške, ktorá si vybrala práve takého partnera, ktorý jej  vyhadzuje na oči ako vyzerá- hoci je krásna a tie kilečká jej skutočne pristanú, mala a má nápadníkov, ktorým sa páči)- ona si má v tomto vzťahu vybudovať sebalásku a sebaocenenie- buď ma prijmeš takú aká som, alebo nechaj tak. Ak vidíš len vonkajší obal, nie moje vnútorné bohatstvo, si rovnako povrchný ako tvoj pohľad. A sem by sa dali zahrnúť akékoľvek nedostatky, ktoré nám na iných vadia.

Pozerajme na každého ako na unikátny originál so všetkými plusmi aj mínusmi. Ak chceme iných pretvárať na svoj obraz/predstavu o dokonalosti, skúsme sa zamyslieť: vydržal by som ja sám so sebou? A teraz nemyslím pozitívne a to pekné, čo je v nás. Pozrime na vlastné nedostatky, chyby, pozrime na seba ako negatívne sa dokážeme prejaviť … tak čo, ešte stále chceme  iných meniť? Ešte stále chceme aby boli ako my? … Každý je tu na to, aby sa učil, náš život je jedna veľká škola. Avšak je len na nás, s ktorými ľuďmi chceme sedieť v jednej triede  😉

– ak má niekto potrebu presviedčať nás o správnosti/nesprávnosti toho, čo robíme,  dokazovať nám, že len on robí správne veci, že len jeho cesta je tá správna/vnucovať nám ju, ponižovať/zosmiešňovať nás a zhadzovať našu cestu/naše voľby: spochybňuje nás pretože sám sebe/vo svojom vnútri, a svojej ceste neverí/má pochybnosti- a práve týmto presviedčaním si to všetko potrebuje potvrdiť aj navonok. Ak verím tomu, čo robím, ak som vnútorne presvedčený/mám vyskúšané praxou, že toto je správne a chcem to robiť/ísť touto cestou- nemám potrebu druhých o tom presviedčať. Ja hovorím, že je to ako s ponúkaním koláčikov-ponúknem, ale nútiť vás do ich jedenia nebudem- kto chce si vezme, kto nie, nie. Takto prosím aj vy ponúkajte svoje názory/presvedčenia/pravdy- lebo koľko ľudí, toľko chutí 😉 čo je mojou pravdou, vašou byť nemusí, čo ja pokladám za podstatné/dôležité, vy prehliadnete ako nepodstatné …. Každý máme právo si vybrať to, čo sami chceme, NIKTO nemá právo nás nútiť do niečoho čo nie je „naše“, čo nám nesedí, spochybňovať a vnucovať nám LEN svoje SPRÁVNE názory! Kto je on, že toto robí? Ani Boh nás do ničoho  nenúti. Akékoľvek „musíš“  je len výmysel cirkvi a ich spôsob manipulácie s ovečkami. Boh je Láska, voľnosť, sloboda.

… alebo ešte inak: moje dvere sú pre všetkých otvorené. Kto chce vojde, ale nasilu dnu nikoho neťahám. Nemám rada akýkoľvek nátlak, preto ho ani ja sama nerobím! Alebo opačne: robím to, čo chcem aby bolo mne robené. Druhí majú na nás LEN taký dosah, koľko im my sami dovolíme! Na toto nezabúdajte!

Všímajte si ako sú vám „koláčiky na tanieri“ ponúkané a podľa toho reagujte (a hlavne- pozor na manipuláciu- za  slovami býva často skryté úplne niečo iné). Naučíte sa tak stáť si za svojim vnútorným presvedčením, byť hrdý na to, že som sám sebou, mať viac sebaistoty, a zasa – aj viac sebalásky a sebadôvery.

Nie je nič jednoduchšie, ako ukazovať na všetkých okolo! Oveľa ťažšie je vyhadzovať tie nánosy, čo máme sami v sebe! To je roboty a roboty! Nečakajte, že to pôjde len tak- je to dlhodobá práca na sebe, neprestajný bdelý proces uvedomenia si kto som, kým chcem byť, čo dávam svetu..ale- čo očakávam od sveta- to mu najskôr dám.

Nech vám je úplne jedno, čo si kto o vás myslí! A rovnako- vy nepozerajte na iných (ako mi toto môže niekto urobiť, prečo sa takto správa), pozerajte NA/DO SEBA! Tu je základ všetkých premien- nie oni, nie ten a ten- ale JA! Nečakajte že niekto začne prvý, alebo sa zmení ako vy chcete- začnite sa meniť VY a všetko okolo sa zmení. Nie je to hlúposť, skutočne to funguje!

–čo ak zistíme, že z princov/princezien sa zrazu stávajú žaby: že ľudia o ktorých si myslíme, ako ich dobre poznáme, sú zrazu iní, správajú sa inak ako hovoria/doteraz hovorili? Vtedy zvyčajne prichádza sklamanie, rozčarovanie. Precitneme z ilúzie, ktorú sme si o týchto ľuďoch vytvorili, alebo oni ukážu svoju skutočnú pravú tvár, ktorú doteraz úspešne skrývali. Zrazu sú to úplne obyčajní ľudia a nie tí, ktorých sme mali vyložených na piedestáli s nejakou ceduľkou (Vševediaci, Dokonalý, Neomylný….). Zrazu sú ufrflaní, negatívne naladení a uštipační. Doteraz sa nám ich spôsob komunikovania nevadil, ale zrazu…. Prečo je tomu tak? Prečo zrazu vidíme niečo iné? Jednoducho pretože: VŠETKO A VŠETCI SA MENIA. Život je neprestajná zmena/premena. Nič v prírode nestagnuje, ročné obdobia sa striedajú, stromy a kvety rastú, teda aj my sa meníme.. alebo (žiaľ niektorí) aj nie 😉

Mnohí sa často ukazujú v lepšom svetle, a skutočnosť je úplne niekde inde – vo včerajšom citáte je to skrývanie spomenuté- časom tá ilúzia  praskne a my vidíme skutočnosť.  Možno vás napadne: prečo má potrebu niekto pred nami hrať divadlo? Prečo neukazuje hneď od začiatku svoju pravú tvár? Čo je to za zrkadlo PRE MŇA? Pýtam sa: som ja sám pred sebou/inými úprimný, som to/tým,  čo ponúkam iným skutočne ja? Alebo hrám niekoho iného, len aby som sa (a teraz napíšem pár možností): aby som sa iným zapáčil (lebo ak by zistili kto v skutočnosti som, by ma nebrali), lebo mám strach (z ublíženia a odhalenia svojho vnútra, prejavenia citov, z ukázania vlastnej zraniteľnosti, pravej tváre, nedostatkov..), lebo som naučený všetko skrývať (veď sa to tak má, robili to všetci okolo mňa/v mojej rodine), lebo ľudom neverím (prečo neverím? Táto otázka je na celý článok!). Najčastejšie to býva práve strach z ublíženia- ale pýtam sa, komu ublížia? Kto som JA? Môjmu skutočnému JA (mojej Božskej podstate) neublíži NIČ! Zranené môže byť len moje ego (pýcha, nadutosť)- a to fakt bolí 😀

– ak ma niekto nechá v štichu, nepomôže mi, keď to najviac potrebujem (hoci inokedy pomôže vždy a zrazu- aký je nespoľahlivý!), pýtam sa- prečo zrovna teraz nie? Odpoveďou môže byť: možno  práve teraz, alebo už  konečne- sa potrebujem naučiť samostatnosti/zodpovednosti/postaviť sa sám za seba/prevziať zodpovednosť za svoje kroky, nebyť dieťaťom, ktoré sa spolieha- na iných, ale byť pomocou iným- čiže ak to zhrniem, táto skúsenosť mi dodá sebavedomie, sebadôveru a tým aj viac sebalásky (pozor, nie pýchu, lebo akonáhle by sme sa začali chvastať, z hora príde menšie zaucho, aby sme sa naučili hneď aj pokore 😀 ) .. hrdými môžeme byť na to, čo sme dokázali- ale nie pyšní, to je rozdiel. Lebo naučiť sa dá všetko; to, čo máme z hora ako „dar“ tiež nie je naše, je to výsada. Tak potom na čo byť pyšný? Čím sa chvastať? Výškou bankového konta? Počtom domov a áut? Titulmi a postavením? Ak má niekto potrebu toto vystatovať na obdiv, je to o tom, že sám seba nevie oceniť- hľadá ocenenie vonku. Má nízke sebavedomie, preto potrebuje ukazovať na to, čo všetko dokázal. Je to vnútorné kričanie: halooo, všimnite si ma, kto som! Takíto ľudia sú dosť často aj lakomí: aj keď majú možnosť a prostriedky na pomoc, nepomáhajú a nedajú z vrecka ani korunu. Je to škoda, lebo práve preto majú tie prostriedky v rukách: aby sa naučili správne použiť peniaze. Aby pochopili, že je to hlavne energia, ktorá sa dá premeniť na mnoho skutočne potrebných vecí, nie len na 5 áut v garáži, ktoré nikdy poriadne nevyužijú. A tí, čo  majú možnosť a pomáhajú, nepotrebujú o tom rozprávať a mediálne sa pretŕčať- pomáhajú s pokorou, bez potreby odmeny a vďaky. Lebo vedia, že toto je tá pravá pomoc.

Každý sme LEN človekom, nikto nie je viac ani menej. Hore nebudú nikoho zaujímať nijaké naše pozemské veci (domy, kontá, tituly). Bude ich zaujímať to, akými sme boli, koľkým ľuďom, zvieratám sme pomohli, koľko dobra a láskavosti sme urobili. Koľkým ľuďom sme vyčarili úsmev na tvári a koľkých trápili. Komu sme ne/podali pomocnú ruku, keď to potreboval… pôjde o naše svedomie.

Ešte by sa dalo uvádzať mnoho príkladov, ale netreba. Mojim zámerom bolo motivovať vás pozerať na veci inak, ako je zvyčajné. Mnohí z nás to už vedia, používajú a predsa sa nám v živote objavujú situácie, ktoré sú akoby na preverenie. Prečo? Dalo by sa povedať, že je to „trasenie vavrínmi“. Jednoducho- aby  sme nezaspali… aby sme si všetkým neboli až tak istí, aby sme boli stále bdelí a pripravení na ten neprestajne sa meniaci život/svet.

Krásny deň Vám všetkým,

Mária 🙂