O sebakontrole a sebaovládaní

Ninka napísala výborný článok a poprosila ma tiež o názor na túto tému.  Tu  máte celý článok  🙂

Dosť často používam slová ovládanie/sebaovládanie/sebakontrola a často som upozornená na to, že ovládať samého seba je niečo negatívne. Mnohí to tak vidia. Za negatívne považujem ovládanie iného človeka, manipuláciu s ním. Pod ovládaním seba samého a sebakontrolou myslím istý odstup od toho, čo sa vo mne alebo v okolí deje. Človek často reaguje na veci automaticky – teda bez rozmýšľania svojím zaužívaným a obvyklým spôsobom.

Posnažím sa predostrieť nielen môj názor na túto tému. Poprosila som Máriu z Eldhwen blogu o ten jej a pripájam aj veľmi múdre myšlienky Papusa. Verím, že postačia.

Dávnejšie som na istých fórach čítala, ako veľmi chcú mladí ľudia ovládať živly, duchov atď. Neuvedomujú si, že k tomu, aby vedeli používať vyššie sily, musia najprv ovládať samých seba. Musia byť pánmi nad svojimi vnútornými pochodmi a byť rozvážny, nekonať zhurta, ale si skutočne rozmyslieť, čo urobia a ako. Keby sa nevedeli ovládať keď sa proti nim otočí niečo, čo chceli oni ovládnuť, ovládne to niečo ich, pretože ich zloží ich vlastná neschopnosť sebaovládania. V kritickej situácii nebudú vedieť obstáť – zľaknú sa, nevedia premýšľať a nechajú sa pohltiť svojimi pocitmi. Presne toto proti nim obrátia iné sily, ich samých.

Je to takto aj v normálnom živote s ľuďmi. Niekto niečo povie a miesto toho, aby som si premyslela odpoveď odfrknem niečo, čo mi príde na jazyk. Keby som sa vedela ovládať, premyslím si, čo poviem vďaka tomu, že si udržím istý odstup od svojho automatického konania.A teda ak sa mi to podarí – ovládla som sa a už odpovedám s jasnou hlavou a vyberanými slovami. Aj toto je sebaovládanie. Považujem to za niečo dobré a nie negatívne.

Pod ovládaním samého seba myslím v prvom rade dať si čas rozhodnúť sa, ako chcem konať. Už, už by sa drala von obvyklá reakcia, ale ja sa ovládnem a dám si čas popremýšľať, či chcem naozaj takto konať. Keď sa človek ovládne, koná chladnou hlavou. Nevyprskne hneď prvé, čo mu napadne, ale uvedomí sa (čo sa v ňom deje, teda samého seba, pretože aj tie automatické reakcie sú v ňom), porozmýšľa nad tým, či by to bolo vhodné konanie a nebude konať automaticky (napríklad aby jeho slová druhému neublížili, alebo ten čas mu pomôže inak sformulovať vetu, aby nezhodil samého seba, ani iných atď.)

Teda sa ovládne – na to, čo sa v ňom deje a ako by chcel zhurta reagovať sa pozrie z nadhľadu – s časovým odstupom. A keďže sa ovláda v tom, aby sa neunáhlil a nenechal rozprávať svoje automatické “programy“, dáva si vlastne čas premyslieť si a preskúmať, či by mohol konať aj inak. Tak, ako on chce a nie tak, ako je naučený.

Ovládať svoje pudy a túžby je ďalšia vec, ktorú v súvislosti so sebaovládaním a ovládaním spomínam. Keby ma ovládali moje túžby a pudy, robila by som presne to, čo moje telo chce, čo chcú moje chtíče. Oni by mali kontrolu nado mnou a ja by som bola iba bábka. Nastane istá túžba po niečom a ja by som si po to hneď šla, lebo proste chcem a neupokojím sa, kým to nemám. Nechala by som sa tým zaslepiť a svoj objekt nepustím dovtedy, kým ho nebudem mať. Môže ísť o knihu, o niekoho, o niečo.

Ak sa však viem ovládať, nenechávam sa strhávať týmito pocitmi, znova si dám časový odstup, aby som preverila, či to, po čom túžim naozaj chcem a potrebujem. Napríklad chcem zrazu knihu, o ktorej sa kamarátky rozprávajú, že je drahá. Ja si ju chcem kúpiť, chcem ju mať. Prečo? Tým, že si ju hneď nekúpim ale dám si odstup od svojich chtíčov možno zistím, že ju chcem iba preto, aby mi závideli. A pre takýto dôvod sa mi ju iste neoplatí kupovať. Je to iba chtíč, chcem knihu preto, aby mi závideli. Našla som teda koreň svojej túžby, prišla som na to, čo je skutočná príčina toho, že tú knihu chcem. Nechcela som ju ja, chcelo ju moje ego, ktoré sa chcelo pýšiť tým, že má niečo, čo kamarátky nie.

Pokiaľ by šlo o túžbu tela, že po niekom túži, znova by som sa zamyslela nad tým, či to, čo cítim je iba telesné alebo je v tom aj moja duša, či teda toho dotyčného chce iba moje telo, alebo skutočne aj ja, či po ňom túži moje srdce. K tomuto sa viac nepotrebujem vyjadriť, pretože ľudia sú rôzny a ja som taká, že proste nepôjdem s hocikým. Ak niekoho naozaj milujem, s radosťou sa mu odovzdám, ale nebude to s hocikým, vyberiem si podľa srdca, čo chcem a nenechám, aby dirigovalo telo. Nejde mi o telesný pôžitok, ale aby bolo naplnené moje srdce. Mám síce telo, ale nie som ním.

Čo sú vlastne pudy? Sú hybnou silou osobnosti a vychádzajú z fyzických potrieb človeka. Sú zamerané na ich uspokojenie a to za každú cenu. Keď sa človek ovláda a nenechá sa pudmi strhávať, najprv si premyslí, akú cenu má to čo chce a či to za to stojí.

Keď si vezmeme strach, často ľudí skladá, cítia sa skľúčene a nejde to preč. Ak sa vieme ovládať, môže mať na nás len malý dopad alebo žiaden. Keď sa vieme ovládať, nevidíme iba ten strach, ale aj dvere za ním. Moja sestra sa bojí psov a keď ideme na prechádzku a stretneme na ulici psa, jej prvá reakcia je strach. Vyliezla by na mňa za každú cenu, možno aj keby mal pohryznúť mňa, len aby sa ona zachránila. Je to stav, kedy nerozmýšľa a pudovo jej ide o záchranu svojho života. Trošku silný príklad, ale v takejto situácii človek nerozmýšľa, zamrzne.Vidí iba nebezpečenstvo a cestu von nie. Keby sa premohla, uvedomí si, že vedľa nej leží nejaký kus dreva a keby ju pes napadol, môže to drevo zdvihnúť a brániť sa. Lenže ona ho vo svojej zaslepenosti strachom neuvidí. V skutočnosti to býva tak, že sa vždy skryje za mňa a chytí ma za ruku, takže okolo psa prejdem ja. Je to automatická reakcia.

Uspokojovanie telesných pudov ako smäď, hlad a iné nám pomáhajú prežiť. Sú potrebné pre telo, ktoré má z potravy energiu. K týmto pudom tiež netreba čo dodať.

Ovládnuť sa je pre mňa to, že dokážem urobiť aj niečo iné a nie len to automatické. Dokážem si udržať odstup a porozmýšľať. Ide aj o silu vôle, ako som písala už v článku o Mágovi.

Vraj kým používam slovo ovládnuť, nedôjde k očiste.

Podľa mňa k očiste nedôjde, kým sa neviem ovládať, pretože budem robiť tie isté chyby a prešľapy. Očistiť sa môžem iba tak, že nebudem robiť tie isté negatívne veci.

Ako by sa očistilo moje správanie, pokiaľ sa neovládnem a vyprsknem všetko, čo mám na jazyku?Pretože kým poviem všetko, čo mi slina na jazyk prinesie – urážlivé a ponižujúce slová, ktoré inému môžu ublížiť, kde sa tam čistím? V mojom správaní sa nič nezmenilo. Ako by som sa mohla očistiť od ohovárania, kým ohováram? Je potrebné vidieť v druhom to dobré a keď už by som chcela ohovárať alebo niekoho uraziť, ovládnem sa (dám si čas, predýcham to a posnažím sa reagovať pekne), aby som dotyčnému svojimi slovami neublížila.

Toto je pre mňa ovládanie, ovládnuť svoje automatické konanie, automatické a naučené správanie. Byť pánom nad svojimi pudmi a nenechávať sa nimi strhávať, ale naozaj vojsť do seba a pýtať sa, či je to to, čo naozaj chcem alebo je za tým niečo iné, aby som neskôr neľutovala. Nie som proti svojmu telu, ani proti svojim pudom. Len sa dokážem zamyslieť nad tým, čo chcem a podľa toho sa nasmerovať. Zamyslím sa nad tým, či moje konanie niekomu neublíži, či neublíži mne, prečo určité veci chcem. Dokážem si dať čas a odstup predtým, ako by som niečo urobila. Toto myslím pod sebaovládaním, nenechať v sebe konať automatické programy, ovládať sa potrebami tela. Pokiaľ chcem niekoho objať, objímem ho, ale tiež sa viem zdržať, ak je to potrebné. Nejdem slepo za svojimi pudmi, túžbami a chtíčmi.

Ešte by som citovala Papusa, ktorý má čo k tejto téme ponúknuť:

„Základním charakterem každého popudového činu je to, že sleduje téměř bezprostředně a bez odporu podráždění, jež předcházelo. To odpovídá tomu, co moderní fyziologové nazývají odrazný (reflexní) čin.“

„Tak vidíme, že vedle části čistě mechanické, lidského stroje, existuje ještě jiný útvar lidské bytosti, nadaný jistou inteligencí a svými choutkami a činy porovnatelný s bytostí zvířecí. Tento útvar, jejž nazvu člověkem pudovým, může být vždy zkrocen pravým člověkem, člověkem vůle a rozumu, ovšem jen tehdy, naučil-li se člověk dát vždy průchod své vůli a nestal-li se surovým živočichem, jenž podléhá a podrobuje se všem proudům, jak se často stává.“

„Můžeme tedy vykonat něco bez rozvahy, nebo s rozvahou, popudem prostým, surovým, brutálním, nebo popudem vědomým.“

Mária sa vyjadrila k tejto téme nasledujúco:

Môj názor je rovnaký ak bolo napísané vyššie. Písali a píšeme o tom neprestajne. Nadhľad, odstup a nezaujatý pohľad na situáciu – to je kľúč k pochopeniu, prečo sa mi toto udialo, čo mi to má povedať.  Ak nepremyslene zareagujem na niečo, čo je mi proti srsti, urobím presný opak toho, čo mi situácia má povedať, čo sa mám naučiť.

Včera sa stalo u nás niečo, čo mi konečne dalo príležitosť ukázať mojim rodičom ich postoj  k ľuďom a problémom. Doma nie je nikto prorokom 

Dom mojich rodičov je v kopci, pod ním býva mladá suseda, ktorá si kúpila dom a postupne ho prerába. Pred pár dňami jej robli malé úpravy na pozemku a dala si zapustiť bazén do zeme. Od nás vedie cez jej záhradu potrubie, ktoré odvádza vodu z nášho a pozemku nad nami do potoka. Samozrejme s tým nerátala a potrubie sa poškodilo. Horor nastal, keď vyrazila voda a začala jej vytápať pozemok. Aká bola reakcia mojich rodičov? Výbuch hnevu, emócií, a vety typu: Ako si to dovolila, toto len tak nenecháme, bude to musieť opraviť atď… snažila som sa im vysvetliť, že je to JEJ pozemok a ak niečo chcú, tak musia voliť miernu konverzáciu a obojstranne prospešnú DOHODU. Otec ďalej penil: veď sa ústne dohodli,  ona je mladá a hlúpa, ničomu sa nerozumie atď…. znova som ho upozornila, je to jedno čo si myslíš, ale je to JEJ pozemok! Vyspali sa na to a dnes to videli inak. Včera nemali odstup od situácie, nadhľad. Keby včera v hneve povedali susedke všetko, čo im hnev na jazyk priniesol, bolo by po dobrých susedských vzťahoch a vypovedané slová by museli veľmi dlho naprávať. No a dnes sa všetko opravilo, spokojnosť na oboch stranách, bez hnevu a výčitiek. Aj v tomto vidím zmysel vety: najprv mysli, potom hovor.

Vnímame to teda tak, že sebaovládanie je potrebné na duchovnej ceste. Kto je iného názoru raz možno príde na to, že na tom bude niečo pravdivé, rovnako ako je na tejto ceste potrebná aj morálka, pretože človek nie je svoje telo, máme ho k tomu, aby sme tu mohli byť, ale nemá ono ovládať nás, ale cez telo a vďaka tomu, že ho máme, sa dokážeme prejaviť my. Ale čo sme my a čo nie? Sebaovládaním na to prídeme. Pretože my nie sme to, čo v nás koná automaticky, sme niečo, čo dokáže automatické konanie prekonať.

A výborný postreh od Márie:

Zvieratá sa nevedia ovládať – jednajú pudovo, my sme ľudia, nie zvieratá. Načo máme uvedomenie si samých seba?