Naša sila

Tento článok nám do redakcie poslala pani Dagmar. Ďakujeme a uverejňujeme 🙂

Neexistuje všeobecný návod na človeka. Každý z nás je bytosť natoľko jedinečná, že ešte ani odtlačky prstov nemajú dvaja ľudia na svete rovnaké. Aj keď sa narodí nový život, hoci dieťa nosí vo svojich bunkách genetickú stopu rodičov, je predsa úplne výnimočné a treba s ním zaobchádzať s neskutočnou opatrnosťou. Každý z nás je dokonalý, neopakovateľný originál a predsa žijeme v dobe univerzalizmu. Návody, pokyny, predpisy zarámované na stenách nám presne vravia a diktujú čo robiť, kedy, ako, v akom poradí, ako dlho. Ľudia akoby sa dobrovoľne vzdávali slobody v prospech kolektívnej jednotvárnosti. Prečo? Zamýšľame sa vôbec nad zmyslom takéhoto konania? Akoby sme dobrovoľne prestali hľadať zmysel zo strachu, že by sme viac žiaden nenašli. Každý z nás bez ohľadu na svoj vek, pohlavie, rasu, či spoločenské postavenie nosí v sebe jedinečnú silu, ktorej prejaveniu bráni jedine to, že si ju neuvedomujeme. Neuvedomujeme si, že je v nás niečo omnoho viac než len telo z mäsa a kostí. Že život, svet, je tak nádherne rozmanitý len preto, že my ho dokážeme vnímať. Pre koho by tu bola všetka tá krása sveta, vesmíru, keby nebol človek, ktorý by ju spoznával a odhaľoval? Keby nebolo človeka, ktorému má pomáhať a ktorý ju má chrániť. A rovnako, načo by sme dostali naše telá, naše myšlienky, ktoré majú silu meniť ilúzie a sny na skutočnosť, keby našim jediným poslaním bolo prežiť život bez naplnenia, bez zmyslu, v hneve a výčitkách, zavretí v škatuľke ktorú pre nás postavili a vymaľovali iní ľudia a na ktorej stenu nám v zlatom ráme zavesili návod ako máme žiť? Drieme v nás oslobodzujúca, napĺňajúca, tvorivá sila, ktorá sa na tomto svete môže prejaviť jedine skrz nás. Každé jej potlačenie, neuvedomenie, odmietnutie znamená ochudobniť tento svet o svetlo, ktoré sme naň mohli vniesť.