Od Paula Coelha – preložené z jeho blogu – Môj Majster a Ja – Nuda
Sedíme v záhrade vo Francúzskej dedinke.
– Ľudia sa neustále sťažujú, ale hlboko vo vnútrimilujú svoje rutiny – povedal som.
– Samozrejme, a dôvod je veľmi jednoduchý: rutiny im dávajú falošný pocit bezpečia. A tak, dnešok bude rovnaký ako včerajšok, a zajtrajšok neprinesie žiadne prekvapenia. Na konci dňa, časť duše si sťažuje že nič nové nebolo zažité, ale iná časť je spokojná – paradoxne, z rovnakého dôvodu.
“Evidentne je toto bezpečie úplne falošné; nikto nemôže nič ovládať, a zmena vždy prichádza, keď ju človek najmenej čaká, zaskočí nás a tým nám znemožní reagovať či bojovať..
– Ak máme slobodu vybrať si, že chceme mať jednotvárny život, prečo nás Boh núti zmeniť ho?
– Čo je realita? Je to to, čo si predstavujeme, že to je. Ak veľa ľudí “myslí” že svet je takýto, či takýto, všetko okolo nás sa skryštalizuje, a nič sa nemení na nejakú dobu. Avšak život je stále evolúcia – sociálna, politická, spirituálna, na ktorejkoľvek úrovni čo je. Aby sa mohli veci vyvíjať, je nutné aby sa ľudia menili. Ako sme takto všetci navzájom prepojení, občas osud tých, čo brzdia evolúciu, trošky popotlačí.
– Zvyčajne tragickým spôsobom…
– Tragickosť závisí od uhľa pohľadu. Ak sa rozhodneš byť obeťou sveta, všetko čo sa ti stane nakŕmi temnú stranu tvojej duše, budeš sa pri tom cítiť ukrivdený, trpiaci, vinný a zasluhujúci trest. Ak sa rozhodneš byť dobrodruhom, zmeny – dokonca aj nevyhnuteľné straty, keďže všetko v tomto svete sa mení – môžu spôsobiť nejakú bolesť, ale čoskoro ťa potlačia vpred, prinútia ťa jednať.
“V mnohých ústnych tradíciach, je múdrosť reprezentovaná chrámom s dvomi stĺpmi pri vchode: tieto dva stĺpy majú vždy mená dvoch opačných vecí, ale pre dobro toho, čo chcem povedať,jeden nazveme Strach a druhý Túžba. Keď muž stojí pred týmto vchodom, pozrie sa na stĺp Strachu a pomyslí si: “Ach môj Bože, čo ma to tam len čaká?” Potom sa pozrie na stĺp Túžby a pomyslí si: “Môj Bože, som tak zvyknutý na to, čo mám, želám si pokračovať v žití tak, ako som vždy žil.” A zostane stáť; tomuto vravíme tedium.
– Tedium je…
– Pohyb, ktorý zastane. Inštinktívne, vieme, že sa mýlime, a tak sa búrime. Sťažujeme sa našim manželom, manželkám, deťom, susedom. Ale, na druhú stranu, vieme že tedium a rutina sú bezpečné nebá.
– Môže človek zostať celý život v takejto situácii?
– Môže byť tlačený životom, ale brániť sa a zostať stáť, stále si sťažujúci – a jeho utrpenie bude zbytočné, nič ho nenaučí.
“Áno, človék môže stáť do konca života pred jednými z mnohých dverí, cez ktoré by mal prejsť, ale musí pochopiť, že skutočne žil len do toho bodu. Môže naďalej dýchať, kráčať, spať a jesť – ale stále s menším a menším pôžitkom,pretože je už dávno duchovne mŕtvy a neuvedomuje si to.
“Až do jedného dňa keď tak, ako jeho duchovná smrť, aj fyzická smrť príde; v tom momente sa Boh spýta: “Čo si urobil so svojim životom?” Všetci musíme zodpovedať túto otázku, a beda tým, čo povedia: “Zostal som stáť pred dverami.”
*
(tieto poznámky boli napísané v Auguste 1986)
*
Knihy od Paula Coelha a iné zaujímavé knihy zo sveta duchovna a ezoteriky nájdete na našom eshope za najlepšiu cenu na trhu – TU – www.eugenika.sk
*
*
zdroj:
http://www.2012rok.sk/wp/knihy-2/9248-ako-dokaze-clovek-vo-svete-plom-zazrakov-zazivat-nudu
