Spasiteľský a mesiášsky komplex

Neustále sa objavujú ľudia, ktorí sa sami ponúknu, že nám pomôžu, ba priam nám nútia ich „správnu“ cestu, akoby iná nebola. Na takejto báze môžeme pre istých ľudí fungovať aj my.

Snažíme sa všemožne pomôcť niekomu, kto o našu pomoc stáť nemusí, nechce ju, nie je na ňu pripravený, alebo je naša pomoc jednoducho zbytočná.Toto je časť z mesiášskych a spasiteľských komplexov: ak niekto vyhlasuje, že len on má pravdu, že len táto cesta je správna, že toto je jeho úloha atď… každá pravda sa dá spochybniť, inak vysvetliť, alebo to vôbec nie je pravda- len náš pohľad na vec. Všetky cesty sú správne, pokiaľ ideme srdcom- ale nie že o láske a pravde neprestajne rozprávame- žijeme láskou a pravdou a  vyžarujeme ju. A čo je našou duchovnou úlohou, poslaním človek zistí často až  po prekonaní mnohých životných náhod, zázrakov, skúseností, pádov na dno a hlavne po pochopení, čo mi to všetko malo povedať.

Aj náš blog je založený na rôznorodosti, na mnohých cestách,  na tom, že píšeme o tom, čo nás momentálne zaujíma, čo nás baví, čo robíme, čítame, atď. a ponúkame to všetko, ako jednu z mnohých možných ciest- všetkým, ktorí o to stoja. Žiadne nútenie, že treba ísť iba touto cestou. Tých ciest je veľa, aj my traja, ktorí tu píšeme máme každý svoju, ale všetky vedú k jednému cieľu.  Konflikty vznikajú iba vtedy, ak sa niekto  snaží všemožne vnucovať svoje presvedčenie a presviedčať nás o tom, že „my vieme, čo je pre vás dobré“. Ale to už opäť narážam na to, čo bolo spomínané mnohokrát. Pretože my nenútime, prosíme Vás- nevnucujte nám to, čo si myslíte, že je  „pre nás najlepšie“. Máme vybranú cestu a učiteľov/ priateľov, s ktorými postupujeme vpred. A sú to ľudia, s ktorými sme už nejaký čas, poznáme sa dosť dobre na to, aby ich niekto, kto nás a ich nepozná, spochybňoval. Sloboda a voľnosť  je našou prioritou. Preto sa nikam a k nikomu nehlásime. Nijaké náboženstvo či presvedčenie nie je našou prioritou. Uznávame a tolerujeme všetky, ako jednu z mnohých možností.

Ako sa vymaniť z mesiášskych a spasiteľských komplexov? Je viac spôsobov: v prvom rade si musíme uvedomiť, že nemáme patent na rozum, že nie sme oprávnení nikoho ťahať za ruku, nikoho presviedčať o tom, že len my máme pravdu. Pomoc nikomu, nevnucujeme- hlavne, ak nás o radu a pomoc dotyčný nepožiada! Ak nás niekto o pomoc požiada, neodmietneme ho. Ak ale zistíme, že naša pomoc vychádza nazmar, prestaneme pomáhať. Nemá význam zbytočne plytvať energiou. Toto sa ale človek naučí až časom. Zo začiatku duchovnej praxe máme tendencie pomáhať všetkým, len aby „bolo dobre“, aby sme všetkým vyhoveli, „lebo sa to patrí“. Je to hlúposť- nie všetci chcú pomôcť, nie všetci si nechajú pomôcť, nie všetkým máme zrovna my pomáhať a  často je vhodnejšie nechať doslova človeka padnúť, aby pochopil a začal  sám niečo robiť pre svoj posun vpred. Je to možno kruté, ale ak niekoho stále ťaháte za ruku a nevidíte nijaké výsledky, je načase sa zastaviť a povedať „dosť, viac ti pomôcť neviem“! Je v tom určitý druh ľahostajnosti voči ľuďom- ale v dobrom- veď sme len jedným z mnohých ľudí, ktorí môžu pomôcť! A vieme, že ak k nám má niekto prísť, tak príde a my vieme, že mu aj pomôžeme.

Mne  riešenie „dosť“ doporučil duchovný učiteľ môjho kamaráta po tom, ako sa mi zhoršil zdravotný stav a ozvala sa (a dosť výrazne) vrodená srdcová vada. Keď som povedala „dosť“ piatim ľuďom, ktorým som už mala prestať pomáhať, stav sa mi zázračne zlepšil  ( pomaly rok to bolo s nimi stále rovnaké, nijaké zlepšenie, nijaký posun, len fňukanie- prečo to nejde, prečo sa to nedá, a vymysli niečo iné, lebo toto nefunguje). A tak u mňa skončila snaha všetkým vyhovieť a pomôcť 🙂 … keď inak nie, tak nás z hora zastavia aj takýmto spôsobom. A mala som obrovskú radosť, keď sa mi po takmer piatich mesiacoch od tohto „dosť“ ozvala jedna osôbka- a  bol to už úplne iný človek- s tým, že ak môžem a dá sa mi, chce pomôcť. Teraz  bola pomoc na mieste a správna, pretože sa mnoho naučila, prišla na to, že pokiaľ sama nerobí pokroky, nikto jej nepomôže.  Mám radosť z každého takéhoto „prebudenia“. Vtedy človek vie, že aj  riešenie „dosť“  je správne.

Čo na záver? Znova zopakujem moje heslo: moje dvere sú otvorené, ale nikoho dnu nasilu neťahám. A ešte doplním po tom, čo som vyššie napísala: občas si vyberám toho, koho vpustím dnu 🙂

Mária