ĎAKUJEME Duške za jej úvahu, určite sa nájdeme viacerí 😉
Ďakujeme učiteľom, rodine, priateľom, terapeutom, liečiteľom. Ďakujeme, že nás učia, že nás posúvajú, že 
nám pomáhajú, že nám konečne otvorili oči, že sme konečne pochopili, že sme konečne zmúdreli, že sme sa konečne zmenili, že sme konečne zobrali život do vlastných rúk, že … Sme im za veľa vďační. No často zabúdame poďakovať tej najdôležitejšej osobe. Zabúdame k nej mať úctu. Zabúdame k nej byť milí, ohľaduplní, láskaví. Zabúdame ju oceniť. Zabúdame ju zalievať láskou.
Zabúdame na seba. Neuvedomujeme si, že nám síce je pomáhané, ale sme to my, kto musí prejsť tú cestu, sme to my, kto plače, keď život zabolí. Sme to my, kto kráča po Zemi a zakúša radosti aj starosti Bytia. Sme to my, kto zakopne, spadne, zacíti bolesť, vstane a ide ďalej a skúša to znova a znova. Poďakujme si za to, kde práve teraz sme. Aj keď možno plačeme, aj keď sa smejeme. Poďakujme si za to, že sme na Ceste, že sa učíme, že rastieme. Poďakujme si za to, že sa v každom okamihu snažíme robiť veci tak, ako najlepšie vieme. Poďakujme si za to, že už teraz sme dokonalí presne takí, akí sme. Poďakujme si za to, že sme.
Inšpiráciou k tejto krátkej úvahe bol pre mňa krásny text piesne JSEM od Tomáša Klusa – JSEM, TADY JSEM A POŘÁD JSEM TO JÁ, KDO JE, KDO DOŠEL SÁM AŽ SEM…
Duška
