Milí priatelia, budeme Vám prinášať článočky od našej kamarátky Matildy, z jej zážitkov s mŕtvymi, ale aj s nápovedami pre nás všetkých. Na zamyslenie sa, opravu toho, čo môžeme urobiť ešte za živa.
Ahojte,
Konečne som sa dokopala k článku, ktorý už dlhšie sľubujem. Bude to článok o mojej výnimočnosti a mojom dare. O dare, ktorý máme všetci a neuvedomujeme si to, alebo nechceme priznať.
Už ako malá, som mala niekoľko príhod s dušami, duchmi, entitami z iného sveta, ktoré tu ale zostali z nejakého dôvodu. V tom čase mi nikto neveril, a rodičia začali byť na mňa a moje chovanie veľmi ostražití. Prestala som s tým. Prestala som im hovoriť, že pri bratovej posteli stáva každý večer pán a niečo mu hovorí. Že po byte nám chodí staršia pani, ktorá sa na mňa milo usmieva. Až časom som všetko toto vytlačila do úzadia. Prešli roky rokúce a mňa začali trápiť ako pubertiačku ťažké migrény a depresie. Objavil sa mi lupus, ruky celé krvavé, nevedeli čo so mnou. A ani ja. Bola som malé, tučné škaredé kačiatko, ktoré sa utiekalo ku knihám. Akurát zdravotné problémy neprestávali. A s väčšími, alebo malými prestávkami sa mi vracali.
Po čase som sa zase už ako mladé dievča vrátila ku svojim tarotovym kartám. Zase som to bola ja, začali miznúť problémy. Akurát tie migrény. Niekedy, keď som sa maximálne uvoľnila a relaxovala, tak prestávali. Zato sa mi vtedy začali objavovať obrázky, útržky, hlasy. Nedávali mi zmysel, ale ani ma nedesili. Častejšie a častejšie som sa vracala k meditáciám a mojim obrázkom. A potom bum, vešiam prádlo a vidím ju. Moju mŕtvu starú mamu. Stojí v kúte a hľadí na mňa. Konečne po toľkých rokoch žiadne zlo. Bolesť a žiaľ, ktorý som ale zacítila v sebe. Bolesť bola strašná, až taká, že som kľačala na zemi a plakala. Vyhnala som ju, povedala nech odíde. Nedalo sa to zniesť. Bolesť bola fyzická.
Po tomto pripomenutí mojich schopností, som sa im začala viac venovať. Viac meditácií, všímania si okolia, obrazov v hlave, ktoré prichádzali kedykoľvek. Zdravotné problémy ustupovali, a ani som nevedela pochopiť ako.
Na čas som sa zase odmlčala sama sebe. Ako inak u ženy, kvôli chlapovi. Preto lebo sa bál. Tak chvíľu som to robila potajme, ale potom… potom som zaprela samu seba… Pýtate sa prečo si tu vylievam srdce a nejdem k veci. No preto, lebo aj toto je súčasť toho, čo vám tu napíšem a posuniem ďalej. Bude na každom z vás, čo si z toho zoberiete a ako to pochopíte.
Vidím ľudí, ktorí už nie sú medzi nami. Dokážem s nimi komunikovať, cítiť ich emócie, nech sú akékoľvek, a dokážem im aj pomôcť. Niekedy je to vyčerpávajúce, smutné, bolestivé, inokedy krásne, vzrušujúce a úžasné. Všetko záleží na pocitoch tej entity, ktorá sa rozhodla so mnou komunikovať, a v akom rozpoložení odišla.
Prvý zaujímavý prípad bolo dievčatko. Moje dievčatko – ako som ju volala. Spávala so mnou v posteli, cestovala so mnou, hádala sa, aj smiala. Zomrela veľmi skoro, 12 ročná. Zostala ešte jej sestrička, ktorá na tom tiež nie je dosť dobre. Moje dievčatko doma u rodičov robilo neplechu. Vypaľovala žiarovky, zmeny teploty, elektronika haprovala. Poslala ju ku mne Mery (jeden z adminov tejto stránky 🙂 . Prvá noc bola zaujímavá. Najprv chodila po dome. Potom už len po izbe a keď som nadvihla perinu a povedala jej hop, hneď sa vedľa mňa usalašila. Bála sa. Preto sa u nich dialo to, čo sa dialo. Nevedela, čo sa s ňou stalo, ani čo sa bude diať ďalej. Chýbala jej mama, objatie, pohladenie, pofúkanie boliestky. Moje dievčatko bolo úžasné, veľmi som sa s ňou nasmiala, ale aj poplakala si. Chcela, aby mama prestala s jej oplakávaním, aby sa venovala jej sestre a nie jej. Jej, ktorá je mŕtva a už jej nemá ako pomôcť, a je čas sa venovať jej sestričke, ktorá ju potrebuje. Maminke sme posielali odkazy, ktoré ale nechcela prijať a akceptovať. Moje dievčatko bolo smutné. Veľmi. Tá bolesť, ktorú prežívala bolela fyzicky. Cítila som to celé a umocnene. A mne bolo ľúto, že som ju nemohla objať, aj kde som cítila ako je na mne nalepená a nechce sa ma pustiť. Bol to zvláštny pocit. Najviac ma prekvapilo, že jej matka nemala záujem. Nemala záujem komunikovať a bolo jej to jedno, a pritom prišla veľmi rýchlo a skoro o dcéru, ktorá ju zbožňovala. Ja som cítila všetko čo ona. Poviem vám, je to zvláštne, keď z ničoho nič sa rozplačete, lebo niekto, koho nikto iný nevidí plače a vy plačete mnohonásobne viac a dlhšie vám trvá, pokiaľ sa z toho spamätáte. Moje dievčatko odišlo, po tom, čo videla, že u mamy nemá šancu, aby ju nasmerovala správnym smerom a zamerala na sestru. Rezignovala. A ja som plakala, keď som ju odprevádzala. Keď mi povedala, kedy presne odchádza, tak som plakala ja. Plakala som, lebo mi odchádzala dcéra. I kde z iného sveta a bez hmotného tela, aj tak to bolo MOJE dievčatko. V ten deň, keď odchádzala bol smutný, veľmi. Nie len tým, že moja dcéra odchádzala, ale aj preto, že v ten večer som riešila ďalší odkaz a pochopenie a zmierenie sa. Láska medzi mužom a ženou. Čistá, krásna a nehynúca. A veľa nevypovedaného z jeho strany a veľa otázok z jej strany… Ale to zase nabudúce.
Prečo vám to všetko rozprávam? Určite ste niektorí pochopili a viete čo týmto všetkým sledujem. .. Spýtam sa aj vás: koľko vecí a situácií nechávate na potom? Riešite problémy a nepríjemnosti hneď, alebo ich odkladáte na neskôr? Poviete svojim milovaným, že ich ľúbite, alebo to robíte, už len z povinnosti?
Odpovedzte si na tieto otázky. Ale úprimne. Buďte úprimní aspoň sami pred sebou.
Teším sa na vás pri ďalšom pokračovaní.
Matilda
dakujem za clanok. Tesim sa na dalsi 🙂