Postupne sa učím milovať svoj život. Alebo lepšie povedané, odúčam sa hnevu a neustálym obvineniam aký je k ľuďom nespravodlivý. Verím, že láska k životu je našim srdciam od pradávna prirodzená. Cítim, že je úplne prirodzené milovať život bez ohľadu na to či spĺňa moje predstavy alebo mi ich načisto berie ako vietor jesenné listy zo stromov. Či vonia ako ruža alebo bolí ako tŕne.
Namiesto neustáleho odporu sa učím ďakovať za všetky tie nepoznané tajomstvá, ktoré vďaka nemu vychádzajú na povrch môjho ja. Niektoré spôsobujú radosť a iné sú akoby výzvou k tomu, či sú dvere môjho srdca dostatočne
otvorené, aby ich na istý čas pohostilo, veď tiež patria k životu.
Zvyknem ďakovať i za pocity beznádeje, strachu, obáv, za problémy, ktoré sa zdajú byť tak veľmi skutočné. Ďakujem dokonca i za to, že ich neviem riešiť, že neviem ako ďalej. A ony sa v tej úprimnej vďake akosi postupne vytrácajú, ako mraky z oblohy či sneh z kopcov na jar. A ja sa vytrácam s nimi…
Cítim, že na ceste každého človeka skôr či neskôr príde deň, kedy život prestane byť iba naivnou obchodnou dohodou, v ktorej si určujeme podmienky potrebné pre naše šťastie. Život pri kúsku odvahy začne byť nekonečnou hrou o bezpodmienečnosti a kúzle neistoty. Vypŕchne zatrpknutosť, s akou k nemu pristupujeme, kvôli všetkému čo nám vraj vzal. Veď so všetkým čo život berie nám predsa rovnako tak zanecháva kus múdrosti, že nám nepatrí nič a nikto z tohto sveta. Naše telá a mysle a príbehy a zápletky a riešenia, to všetko je súčasť krátkeho výletu. V kom sa ale odohráva tento výlet? A komu patríme my?
Modlime sa jeden za druhého, dovoľme si to, vykašlime sa na to, či je ten druhý pre nás prínosom alebo nie, pretože samotná modlitba sa veľmi rýchlo môže stať obľúbenou potravou pre dušu. Pri troche pozornosti zistíme, že v pomoci druhým sa skrýva pomoc nám samotným, že dlaň podaná druhému je v skutočnosti tá istá, ktorá pomáha nám. A keď to nejde, tak sa teda pomodlime, aby to šlo a ono to určite pôjde… Hoci sa nemusia zmeniť okolnosti, ale zmeníme sa my, a to naozaj celkom stačí…
Nemáme totiž inú možnosť, iba milovať život a ďakovať mu… Ďakovať za to, že sa smieme smiať, trpieť, hľadať jeho zmysel, a nakoniec pochopiť, že život sám je tým zmyslom nášho bytia so všetkým čo k nemu patrí.
Je na čase priznať, že život je oveľa väčší ako naša myseľ, ako naše najkrajšie predstavy a sny o šťastí a dokonalosti.
Je na čase naozaj celým srdcom spoznať, že život sme my.
Spoznať, že sme odsúdení k životu…
S láskou M.
autor:
Pekne napísané.