zdroj a autor: Miroslav Detko
Máš načítané a napočúvané o spiritualite toľko, že by si mohol vyučovať na vysokej škole osvietenia, a predsa to akosi nie a nie pretaviť do bežného života?
Vieš všetko o tom, ako by mal vyzerať šťastný pozitívny duchovný zbožný osvietený človek, čo by mal riešiť a čo by nemal riešiť, ako by mal dýchať, jesť, spať, súložiť, rozprávať, ako by mal žiariť jasom najčistejšieho diamantu, indigovými farbami, aurami, vieš úplne všetko o tom, ako by to malo vyzerať, ktoré sú tie správne a nesprávne čísla pre to, aby to tak vyzeralo, no predsa to celé akosi nie a nie tak vyzerať?
Skúsil si už všetko, túžil si z celého srdca, aby si sa neskôr snažil naopak zbaviť všetkých túžob, vzdal si sa majetku, aby si ho naspäť nadobudol, pomáhal si ostatným, aby si následne nepomáhal nikomu (vraviac si : každý máme svoju cestu), skúšal si nejesť dni a noci kvôli prečisteniu tela, aby si si o pár dní na to doprial až nadmieru všetkého možného (veď vesmír je o hojnosti), skúšal si to všetko a výsledok je stále nič?
Ak je tvojou odpoveďou áno, si na najlepšej ceste.
A ak je tvojou odpoveďou nie, rovnako tak si presne tam kde máš byť.
Život ťa hádže zo strany na stranu, aby si bol už konečne raz a navždy nestranný – voči udalostiam v tvojej hlave.
Možno dnes budeš jednať a konať presne tak ako si to predstavuješ, možno budeš tip-top perfektným príkladom vyrovnaného šťastného človeka, ktorý vie čo chce a vie kam ide a pre ktorého svet je gombička. Budeš dávať rady ako Budha a Ježiš a okolie ta bude uctievať.
A možno naopak budeš dnes od rána unavený trieskať dverami na spola rozpadnutom hrdzavom aute a preklínať, že ti „zdochol“ motor, aby si následne musel počúvať otravného kolegu v práci, ktorá ti práve dnes nepôjde veľmi od ruky, budeš sa vyhýbať rozhovoru s ľuďmi a želať si, nech už si konečne doma, inak chytíš infarkt…
A všetko bude v poriadku, človek krásny.
Neporiadok v hlave bude úplne v poriadku.
Iba byť si ho vedomý.
Vedomý, že teraz mi riadne šibe, haraší mi, chcel by som rozkopať susedov smetiak, ktorý zasa posunul o niečo bližšie pred môj dom…
Byť si vedomý, nesúdiť, že je to negatívne, že je to temné a nedobré a tým pádom som aj ja temný a nedobrý, nehodný existencie…
Nie, nie, bytosť snaživá. Iba byť si vedomý svojho stavu.
Stavu, ktorý ešte nedefinuje TO, kým v skutočnosti SOM.
A naopak si byť vedomý takisto toho, keď chceme druhým ochotne pomôcť, keď vidíme svet ako krásne rajské miesto pre život, keď sa plní energie tešíme z okamihov a potom sa tešíme, že sa tešíme, pretože tak sme čítali, že by sme sa mali tešiť…
A je vlastne úplne jedno či sme to čítali, počuli, alebo to máme prirodzene dané v tomto prítomnom okamihu…
Byť si toho vedomý. Nesúdiť.
Byť prirodzene otvorený voči každej neprirodzenosti odohrávajúcej sa v našom vnútri.
A samotné čisté vedomie dá všetko do súladu, dokonca každú našu myšlienku o tom, že sme práve teraz v akomsi nesúlade.
Vedomie skôr či neskôr zharmonizuje celú našu krásnu bytosť, cez ktorú proste prúdi množstvo rozličných farieb dnes a množstvo iných zajtra.
Vedomie ostáva bez farby. Nesúdi.
Život sa deje, niekedy sa bojuje, inokedy sa levituje, aby sa následne zasa niečo nepodarilo, kvôli tomu, že neskôr sa niečo iné zázračne dá dokopy…
Život sa má žiť, nie súdiť.
A ak náhodou napriek tomu súdiš svoje konanie a myšlienky a všetkých ostatných naokolo, to ešte neznamená, že sa za svoje súdenie musíš súdiť…
Iba si toho buď vedomý.
Vedomý si súdenia odohrávajúcom sa v tvojej hlave.
Nesúď toto súdenie a už onedlho sa všetko oslobodí…
Ty sa oslobodíš – od presvedčenia, že ťa niekto alebo niečo väzní…
Život je krásny keď sa nesúdi.
Krásny keď sa súdi.
No najkrajší, keď je vedomý.
Pretože vedomie, to je život sám, bytosť nádherná.
<3
M.
