Byť v jednote so sebou

Už ako deti sme sa dostávali do situácie, kedy sme sa nevedeli rozhodnúť medzi dvoma, alebo viacerými možnosťami. Čo sme ale v takom prípade robili? Vybrali sme si to, čo sa nám zdalo výhodnejšie a lepšie po všetkých stránkach. Čo však ale robiť, ak sú všetky možnosti rovnako výhodné?

Rozhodnutie je prejav našej slobodnej vôle. Je to jav, ktorý ovplyvňuje celú našu budúcnosť či viac, alebo menej. Od našich rozhodnutí sa ďalej odvíjajú idey typu: „aké by to bolo, KEBY som sa vtedy rozhodol inak…“, „KEBY som vtedy urobil radšej to a nie ono“, „KEBY som tak vedel, že to dopadne takto“, rozhodnem sa inak“….Takéto myšlienky nás môžu zožierať aj týždne, mesiace, či dokonca roky, kedy si vyčítame svoje „nesprávne“ rozhodnutia a to, že veci mohli byť inak, KEBY sme vtedy vedeli, čo nás čaká.

Výčitky nás doháňajú k depresii a sklamaniu z nás samotných. Ak trvajú dlhodobo, môžu sa ich dôsledky prejaviť na zdraví. Smútok ako nádcha, hnev ako problémy s trávením, atď.

Prečo si však vyčítame to, čo už nemožno zmeniť? Čo bolo, to bolo a nič s tým už nezmôžeme. Jediné čo ešte môžeme robiť s minulosťou je prijať ju. Všade sa o tom hovorí. „Musíte prijať svoju minulosť, aby ste boli vo väčšej harmónii.“ Čo to ale znamená? Pretože sa povie ľahko „prijať“, ale kto vie, ako sa to robí? Poviem si: „Prijímam!“  Ale, skutočne?! Odpustil si si? Vytratili sa snáď výčitky? Prestala mať na teba minulosť dosah? Ak nie, neprijal si.

Prijať znamená otvoriť všetky staré rany a priznať si ich. To a ono ma zranilo/naštvalo pretože… Som si vedomý toho, aké pocity to vo mne vyvolalo a zistím príčinu prečo. Nehľadám chybu v druhých, neporovnávam, neodsudzujem, neobviňujem. Pozriem sa do svojho vnútra a prežijem všetky emócie, ktoré vo mne tá ktorá udalosť vyvolala. Potom to už mám odžité a nepotrebujem sa k tomu vracať. Hovorí sa tomu rekapitulácia. Nemusí sa spájať priamo s udalosťami, ktoré boli vyvolané našim rozhodnutím, aj keď, sami si tvoríme svoj osud, teda za všetko si môžeme sami, takže predsa, všetko čo sa nám stane závisí na našich rozhodnutiach, akurát si to nie vždy uvedomujeme. A keď si to uvedomujeme, naše obviňovanie sa z tohto rozhodnutia v prípade negatívnych reakcií bude veľké. Slobodná vôľa so sebou prináša možnosť omylov. Ale predsa len tieto omyly k niečomu sú. Dá sa z nich veľmi dobre poučiť. Čím väčší omyl, tým väčšie ponaučenie a možnosť vyšvihnúť sa o kúsok vpred.

Musíme sa ale rozhodnúť vždy? Niekedy sa dostaneme do situácie, v ktorej sa necítime dobre a tak dostávame chuť odpútať sa od nej. Ale predsa sa nevieme rozhodnúť, či je to to správne. Je možnosť zotrvať, alebo sa odpútať. Výhody aj nevýhody oboch rozhodnutí sa vzájomne vyvažujú. Čo teraz? Sme nedočkaví a nervózni, pretože tam kde sme sa nám to nepáči. Situácia nás priam núti rozhodnúť sa. Je však ešte jedna možnosť. Možnosť byť nestranným. Kto sa iba díva, zostáva nezasiahnutý. Prizerať sa chodu udalostí a nechať im voľný priebeh. Nie na spôsob: znesiem čokoľvek aj keď to môže bolieť, ale: prijímam všetko, pretože nič nie je ani dobré, ani zlé. Ak však nedokážeme takéto stanovisko zaujať, je lepšie rozhodnúť sa v náš prospech, najlepšie ako v danej chvíli vieme a neskôr si to rozhodnutie nevyčítať, aj keď by nám možno bolo lepšie, keby sme sa rozhodli inak. Koniec koncov, obe možnosti majú energeticky rovnaký dopad. Akurát my ho budeme znášať inak, či už v hľadisku časovom, emocionálnom, atď. Dopad pre nás ako bytosť svetla bude rovnaký, teda stále budeme plynúť s chodom vesmíru a učiť sa nech už sa budeme snažiť vyhnúť čomukoľvek a robiť akokoľvek dobré rozhodnutia. Ak niečo máme zažiť, zažijeme. Ak si nevieme vybrať medzi dvoma rovnako výhodnými rozhodnutiami, môže nám byť jedno čo zvolíme, dopad bude rovnaký, aj keď sa to nezdá. Možno hovoriť o teórii, že všetko má istú svoju energetickú hodnotu a jej protipól. Teda všetko je neutrálne s rozličným množstvom energie a tá je rovnako tak kladná ako aj záporná. S ohľadom na skutočnosť, situáciu a naše ľudské vnímanie, ktoré posudzuje však väčšinou vidíme iba viac tých pozitívnych, alebo negatívnych vlastností.

Avšak, to najlepšie, čo nás môže postretnúť je stav, kedy už sa nemusíme rozhodovať. Kedy urobíme to, čo cítime, že urobiť máme/chceme/musíme… Vtedy neexistuje žiaden rozpor hlava vs. srdce, ale jednotný názor, či skôr už nie názor, ale jednota ako skutočnosť, pretože aj názor je len názor. To čo sa zjednocuje v nás je prítomnosť, teda sa nejedná o kalkulovanie možností, dôsledkov, prospechu, atď. Bez rozmyslu cítime „áno, toto urobím“, nepýtam sa prečo, nepýtam sa či skutočne… Potom sa možno naskytne otázka: Prečo si sa tak rozhodol? Odpoveď? „Neviem.“ Toto rozhodnutie išlo priamo zo mňa a ja nebudem pociťovať výčitky, že som sa tak rozhodol, pretože som neváhal a neuvažoval nad možnosťami. Kto príliš špekuluje zbytočne si robí starosti a výsledok tým tak či onak neovplyvní. Nemá zmysel dlho špekulovať nad tým, ako sa rozhodnúť. „Kto sa bojí, nech nechodí do lesa.“ – hovorí sa… Čím viac sa niečomu snažíme vyhnúť, tým bližšie to máme. Nech sa snažíme akokoľvek nemyslieť na slona, tak v hlave nebudeme mať nič iné. Príliš veľa myšlienok môže škodiť, rovnako tak aj príliš dlhé rozhodovanie. Jednať zbrklo však tiež nemusí byť najlepšie. Často býva prvý impulz chaotický a nevedený našou „bdelosťou“.

Pokiaľ možno, vždy si položme otázku: Budem toto rozhodnutie neskôr ľutovať?  Ak je odpoveď čo i len trochu áno, mali by sme si dobre rozmyslieť, či sme schopní čeliť vlastným neúspechom, výčitkám, zraneniam… Môžeme sa do vecí pustiť s naivitou, dôverou, odovzdanosťou, a tak si to plne užijeme, ale v tejto otvorenosti novému sme otvorení aj tomu, že môže nasledovať sklamanie a bolesť. Sme vtedy v stave maximálnej vnímavosti a otvorenosti, takže všetko sa nás úzko dotýka a ak chceme zakúšať to príjemné, musíme počítať aj s odvrátenou tvárou týchto príjemností. Keď nás niečo zasiahne, náš mechanizmus je zariadený tak, aby sa uzatvoril a viac podobnú ranu nezažil. Takto sa človek otupuje a pripravuje aj o to dobré iba preto, aby už viac nemusel utrpieť podobnú ranu. Čo však utrpí? Dušu nemožno raniť. Ranené môže byť iba ego a to sa bráni voči novému zraneniu uzavretím.

Otvoriť sa po veľkej rane je veľmi ťažké. Existuje však možnosť byť otvoreným, no zároveň sa iba prizerať a nebyť zasiahnutý. Aby toho človek dosiahol musí pochopiť a prijať isté univerzálne zákony. To, že všetko plynie ako má, že nič nevlastníme, že všetci okolo nás sú si sami pánom, že nič nie je stále a nemenné, že všetko musí byť v rovnováhe, atď. S vedomím toho človek viac necíti tak nepríjemné pocity ako je smútok, hnev, závisť, strata… Prijíma všetko ako ide a stojí pevne. Ľudia na vysokej duchovnej úrovni sú teda silnejší. Sila a moc nespočíva v tom, ako dobre vieme zmanipulovať, či ovládať ostatných, ale v tom, akí istí sme vo svojich rozhodnutiach. Váhanie a neistota neprispievajú k našej sile, iba nás oslabujú pri tom, keď budeme čeliť následkom nášho rozhodnutia.

Teda jednota v sebe samom je kľúčom k vnútornej sile a k dokonalosti, keďže jednotu si môžeme predstaviť ako najdokonalejší útvar – guľu/kruh/mandalu. A ak je vesmír guľatý a naše vnútro bude tiež guľatý, nastane stálosť a jednota s vesmírom ako mikrokozmos a makrokozmos.