S dobročinnosťou je to ako so šťastím a svätosťou. Nie je možné, aby ste povedali, že ste šťastní, pretože akonáhle ste si svojho šťastia vedomí, prestávate byť šťastní.
To, čo nazývate šťastím, vôbec nie je šťastie, ale vzrušenie a nadšenie, spôsobené nejakou osobou, vecou či udalosťou. Pravé šťastie nie je spôsobené ničím. Skutočne šťastný človek je šťastný bez príčiny. A pravé šťastie neprichádza zo sféry vedomia- nie si je samé seba vedomé.
Presne tak je to i so svätosťou. V okamihu, keď si svoju svätosť uvedomíte, skazí sa a stáva sa z nej pokrytectvo. Dobrý skutok nie je nikdy taký dobrý, ako keď si jeho dobroty nie ste vôbec vedomí- natoľko ste zaujatí samotným činom, že si vôbec nie ste vedomí vlastnej dobroty a cnosti.
Robíte to jednoducho preto, lebo sa vám to zdá prirodzené, robíte to 
spontánne. Zamyslite sa a uvedomte si, že všetky cnosti, ktoré na sebe vidíte, vôbec nie sú žiadne cnosti, ale niečo, čo ste si premyslene, umele vypestovali. Keby to bola pravá cnosť, robila by vám takú radosť a pripadala by vám natoľko prirodzená, že by vás ani nenapadlo zmýšľať o nej ako o cnosti. Takže prvoradá vlastnosť svätosti je, že si sama seba neuvedomuje.
Druhá jej vlastnosť je nenútenosť. Snaha či úsilie môže zmeniť vaše správanie, ale môže zmeniť vás. Úsilím dosiahnete iba potlačenie, nie prirodzené zmeny alebo rast. Zmenu môže priniesť iba vedomie a porozumenie. Pochopte svoje nešťastie, a ono zmizne- hneď potom nasleduje stav šťastia. Pochopte svoju pýchu, a ona sa vás pustí- po nej príde pokora. Pochopte svoje obavy a strach, a rozpustia sa- následným stavom je láska. Pochopte svoje lipnutie, a ono zmizne- výsledkom je sloboda.
Láska, sloboda a šťastie nie je niečím, čo by ste si mohli vypestovať. Veď ani neviete, čo to vlastne je. Môžete iba pozorovať ich protiklady a týmto pozorovaním im spôsobiť smrť.
Existuje ešte tretia vlastnosť svätosti: nie je možné túžiť po nej. Ak túžite po šťastí, buete mať strach, že ho nedosiahnete.
Keď túžite po vlastnej svätosti, živíte tým ctižiadosť, ktorá vás robí sebeckým, márnivým a nesvätým.
Treba pochopiť toto: máte v sebe dva zdroje zmeny. Jedným je prefíkanosť vášho ega, ktoré vás tlačí, aby ste vyvíjali úsilie a stali sa niečím, čím nie ste, aby sa mohlo chváliť. Tým druhý je múdrosť prírody. A vďaka tejto múdrosti si zmeny môžete byť vedomí, môžete jej porozumieť. Netreba robiť nič, len nechať zmeny prebiehať; nechať to na živote, na prírode. Vaše ego je ako technik, nevie byť tvorivé. Vymýšľa si teda rôzne metódy a techniky a produkuje svätcov, ktorí sú strnulí, zásadoví a bez života, ktorí jednajú mechanicky a k ostatným sú rovnako netolerantní, ako k sebe samým – ľudí, ktorí sú násilní, sú pravým opakom svätosti, lásky. Je to presne ten druh „duchovných “ ľudí, ktorí vedomí si svojej duchovnosti, pokojne idú a ukrižujú Mesiáša.
Príroda je tvorivá. Keď sa jej odovzdáte, budú z vás umelci, nie technici- budete bez chtivosti, bez ambícií, bez úzkosti, bez pocitu prehry, výhry či zisku. Budete mať nadšené, bystré, prenikavé a bdelé vedomie, ktoré rozpustí všetku hlúposť a sebectvo, všetky závislosti a obavy. Zmeny, ktoré nastanú, nebudú výsledkom vášho úsilia, ale dielom prírody, ktorá vám nenechá priestor pre pocity zásluhy, takže vaša ľavá ruka ani nebude vedieť, čo Skutočnosť robí prostredníctvom vašej pravej ruky.
z knihy Cesta k láske-A.de Mello