Ako na naše deti

Pred nedávnom som mala na čistení  SRT mladú mamičku, ktorá sa ma spýtala, ako má viesť svojho dvojročného syna. Ako ho vychovať  správne, aby z neho vyrástol dobrý človek.

Napadlo ma, že o tomto napíšem článok. Berte to všetko prosím ako môj názor, moje skúsenosti. Vychovala som (spolu s manželom a rodinou) Azodarianu (má 16 rokov)a som hrdá na to, že je to moja dcéra. Tento blog založila ona a je jej. Ja len prispievam  (info pre všetkých, ktorí si myslia, že je môj)

Je úplne samozrejmé, že každý z nás chce  vychovať zo svojho dieťaťa čo najlepšieho človeka.  Záleží však na našom prístupe a na tom, ako sa k výchove postavíme. Úplne najskôr si prosím uvedomme, že deti  si vyberajú nás- nie my ich. Deti sú tí, ktorí volia rodičov nie len pre svoju výchovu a duchovný rast, ale aj pre našu výchovu- naše deti sú vždy o krok pred nami.  Preto sa prosím správajme k našim deťom ako k malým veľkým ľuďom. Ale začnime po poriadku… ako nás rodičia vychovávali, čo nám vadilo, čo sme nenávideli? Na toto všetko si pri vlastných deťoch dajme pozor! Neopakujme chyby našich rodičov!

Každé dieťa  je individualita. Preto treba naň pozerať ako na niekoho, kto síce má našu podobu, ale môže byť (a často aj býva) úplne iným človekom.  S príchodom dieťaťa do nášho života príde úplne nový systém, musíme úplne prehodnotiť nielen priority, ale aj beh dňa. Všetko sa točí okolo dieťaťa. Pokiaľ je dieťa maličké a nedokáže nám povedať čo mu je, plače. Prosím, vždy sa snažme byť pokojní, láskaví a maximálne harmonickí. Akonáhle začneme panikáriť, zlostiť sa, dieťa bude zaručene plakať ešte viac 😀  S nabehnutím na istý denný systém dieťa získa režim, ktorému sa prispôsobí a nielen ono, ale aj my budeme v pohode. Chce to len prísť na to, čo a ako. Preto znova zopakujem: každé dieťa je individualita- čo vyhovuje susedkinej Katke, nebude vyhovovať nášmu Jankovi- dajme na rady a doporučenia, ale prispôsobme ich našim potrebám. Od malička komunikujme s dieťaťom: usmievajme sa,  rozprávajme sa s ním-  láskavo, melodicky, upokojujúco. Deti „vidia“ inak ako my. Často sa pýtame, prečo moje dieťa plače pri tomto človeku, prečo zasa pri inom hneď zaspí, alebo sa smeje. Deti vidia vyžarovanie a „cítia“ človeka. Preto ak chceme upokojiť dieťa, musíme byť aj my v pohode. Dieťa vidí harmonické farby v našej aure, počuje láskavý hlas  a to ho dokáže upokojiť.Ale rozozná aj to, aký kto je 🙂

Ešte k bábätkám….prosím: nezohrievajme jedlo deťom v mikrovlnke, zbytočne nepoužívajme cukor! Príliš veľa cukru podporuje hyperaktivitu!  Pokiaľ sa dá, čo najdlhšie dieťa kojme- predídeme alergiám a problémom s imunitou. Na prikrmovanie používajme nie sušené, a nie  mlieko  z obchodu, ale domáce (od overených chovateľov). Dajme si tú námahu a robme ovocné pyré namiesto kupovaného s množstvom umelých prísad. Docielime to, že naše dieťa bude zdravé (môžem potvrdiť!!).

Keď začne dieťa sedieť, neskôr loziť a chodiť, musí mať dostatok motivácií a nemusia to byť zrovna kopy drahých hračiek. Nenechávame dieťa pozerať televízor, len aby sme mali pokoj. Hlavne vyberajme, čo bude sledovať! Maximálny možný čas buďme s dieťaťom, prechádzajme sa  vonku, buďme s jeho rovesníkmi a hlavne- rozprávajme sa s ním (ale prosím normálne, nijaké šušlanie !). Tak sa nám podarí nielen rozvinúť rečové schopnosti ale aj silné citové puto. Hravou formou dieťa získa informácie o svete „vonku“ a nadobudne zručnosti vhodné jeho veku. Od dvoch-troch rokoch môžeme pozorovať vzdorovitosť a dieťa skúša, koľko vydržíme. Jednoducho si dovolí (a s úsmevom) urobiť kadečo napriek našim zákazom. Od teraz by sme mali začať s vysvetľovaním čo sa smie, čo nie, a prečo. Ale nie krikom! Radšej mu po viacerých ráznych upozorneniach capnime na zadok, odveďme ho inam, ale nekričme! Dieťa sa možno bude  jedovať, plakať, ale po chvíľke to prejde. Naučme ho čo áno a čo nie, kde sú hranice. Tu nastáva istá vec, ktorá často robí problémy v rodine. Mama zakáže, ale otec dovolí. Chyba! Vždy sa musíme ako rodičia dohodnúť- čo zakáže jeden rodič, to platí (aj keď s tým ten druhý môže nesúhlasiť- nikdy sa však nedohadujme pred dieťaťom). Je dôležité, aby dieťa vedelo, že zákaz platí bez ohľadu na to, koho sa pýta. U nás to fungovalo nasledovne. Keď dcéra prišla a ja som povedala nie, išla k otcovi s podobnou otázkou. On sa spýtal: čo povedala mama? Nie. Tak prečo ideš za mnou, keď povedala nie? Platí to, čo povedala mama. Toto je rozumný prístup rodičov- pokiaľ im záleží na tom, aby u dieťaťa vybudovali  rešpekt a úctu k nim obom. Rovnako to platí pre starých rodičov. Tu sa rovnako musíme dohodnúť (ale znova bez prítomnosti dieťaťa) a upozorniť ich na to,  že MY sme rodičia a vychovávatelia, nie oni. Poradiť si necháme, ale nedovolíme, aby príliš zasahovali do našich rozhodnutí a zvlášť nie v prípade zákazov a istých zabehnutých vecí (napr. sladkosti až po obede…). Avšak ak od dieťaťa niečo vyžadujeme, musíme to aj my dodržiavať! Neexistuje zakazovať niečo, čo my sami robíme! Ak sme na deti prísni, musíme rovnako pristupovať aj k sebe. Vyžadovaním istých vecí (napr.upratať si po sebe hračky-a znova záleží na našom prístupe: motivujme dieťa napr. tým, že ak si uprace, pôjdeme skôr von, budeme sa spolu hrať-ale nemotivujme sladkosťami!!!) dokážeme vybudovať v dieťati disciplínu. Ak v neskoršom veku robia nejaké pravidelné „domáce“ úlohy (napr. pomáhajú pri upratovaní), netrvajme vždy striktne na presnom načasovaní. Možno si chcú niečo dokončiť, dokresliť, dopísať… dohodnime sa však, že to bude hotové napr. dopoludnia. Aj my, aj dieťa bude spokojné- svoje povinnosti nebude brať ako „z donútenia“ .

Ak sa nám podarí do siedmych rokoch vybudovať  v dieťati rozumnou prísnosťou, vhodnými pochvalami a vzájomným rešpektom  hrdosť (ale nie pýchu), hodnotový rebríček v ktorom má úcta a rešpekt (ale nie strach), sebapresadenie (ale nie drzosť) , láskavosť, radosť a spokojnosť prvoradé miesta, máme vyhraté. Prosím, ale nie krikom! Tým sa nedosiahne nijaký viditeľný efekt. Jasným a priamym prístupom, vysvetlením, docielime viac. Nie je nič horšie pre dieťa ( ktoré je na vašu prítomnosť zvyknuté), keď ho pošleme s kľudom (ale rázne) do izby, aby sa upokojilo a aby prišlo až sa bude správať ako treba. Odvráva, papuľuje? Rázne mu vysvetlime, že my sa s ním takto nerozprávame, preto si neprajeme, aby sa aj ono takto vyjadrovalo. U nás stačilo jedno takéto „vysvetlenie“. A ak predsa  občas „vykypíme“ a rozkričíme sa, bude to mať silný efekt, pretože dieťa nie je na to zvyknuté.

Možno si poviete, že je to veľmi ťažké a zložité. Často je…. ale uvedomme si,  že ide aj o nás, nie len o naše dieťa (veď z neho vyrastie dospelý človek, s ktorým strávime x rokov, preto si dajme záležať na tom, čo z neho vyrastie) a ak mu dáme pevné korene a základy, v ďalších rokoch oň nemusíme mať strach. Potom aj puberta prejde hladko, pretože sa dieťa nebude báť povedať čo má na srdci, nebude mať potrebu   rebelovať,  dokáže sa nám zdôveriť a spoločne dokážeme prejsť všetkými problémami.  Nebude mať potrebu byť v kadejakých nevhodných spolkoch, pretože bude mať dosť vysokú sebahodnotu.

Vždy všetko berme radšej s humorom, odstupom, nadhľadom- veď aj my sme boli deti. Neberme sa príliš vážne, život je krátky a najmä detstvo našich detí utečie ako voda. Dajme deťom radosť, šťastie a veľa lásky!!!  Nenechajme si všetok tento čas  len tak pretiecť medzi prsty! Užime si spoločné hry, chvíle a venujme deťom maximum nášho času! Potom nebudeme nikdy ľutovať, že sme sa im mali vtedy venovať, lebo teraz sú takí a takí …

Toto je časť skúseností, ktoré sa mi osvedčili. Ak máte aj vy nejaké rady, čo ste vyskúšali a fungovalo to, podeľte sa s nami 🙂