Vzťah k sebe samému.
Čo to je?
Vzťah k sebe samému nie je egoistický postoj k životu, ktorý sa zaoberá len uspokojovaním vlastných potrieb. Nie je to ani nádherná izolácia, uzavretie sa do vlastného sveta, ktorý sa točí len okolo nás a robí z nás stredobod vlastného vesmíru. Dôsledkom oboch je vnútorná osamelosť. Túto izoláciu môžeme pozorovať, ak sa pozrieme pozorne.
Je to duch doby.
Rastúca izolácia moderného človeka je prejavom kolektívneho narcizmu, ktorý sa čoraz viac prehlbuje a ničí ľudskosť a empatiu. Vyznačuje sa falošným ja – ja, ktoré sa podobá maske, fasáde, ktorú sme si kedysi museli vybudovať, aby sme citovo prežili ako deti v prostredí, ktoré nám nemohlo dať lásku.
Túžba byť milovaný a prijatý je znakom túžby byť celým človekom.
Túto túžbu majú všetci ľudia, viac či menej vedome. Všetci máme spoločnú túžbu po pocite celistvosti. Ako nás však učí skúsenosť, spojením s druhým človekom to nedosiahneme. Pocit celistvosti sa dostaví vtedy, keď sme vo vzťahu so sebou samým, keď sa so sebou spojíme dobromyseľne, skôr než sa utápame v túžbe po náprotivku, pretože sa cítime vnútorne prázdni alebo dokonca zle sami so sebou. Navonok zamerané hľadanie ideálneho milenca sa rodí z regresívnej konzumnej túžby, ktorá zostáva pre väčšinu ľudí nenaplnená.
Stať sa naším najlepším kamarátom je zdravá túžba. Je to výchova.
To nás robí emocionálne nezávislými od druhých a vedie nás k tomu, aby sme sa vedome obrátili k sebe samým. Nie k tomu, čo je cudzie, ale k tomu, čo je nám vlastné. Predovšetkým. Zdravá túžba je túžba po duševnom a duchovnom rozvoji, duchovnom rozvoji a sebaláske. To všetko sa môžeme naučiť naplniť, ak budeme hľadať prístup k sebe samým, aj keď to môže trvať celý život. To si vyžaduje chvíle ticha, samoty a vnútorného premýšľania. Chce to odvahu znášať to, čo počujeme, vidíme a cítime v sebe, a nie to hneď odsudzovať alebo sa toho chcieť zbaviť. Vyžaduje si to láskavý prístup k nášmu strachu, našej omylnosti, slabosti, pochybnostiam a zraneniam.
„Kto putuje za pravdou, putuje sám“, píše Christian Morgenstern v jednej básni. My sami cítime svoju pravdu, nikto nás nemôže prinútiť poznať pravdu, ak nám nezodpovedá. To, čo sa vnucuje zvonku, sa vždy vnucuje a nevyjadruje zvnútra.
Zo skúsenosti viem, aké ťažké je veriť vlastnej pravde, dôverovať jej, byť verná sama sebe a žiť podľa tejto vernosti.
Mnohí ľudia sa neriadia svojou vnútornou pravdou. Možno si túto pravdu ani neuvedomujú alebo ju popierajú, aby nemuseli opustiť svoju zónu pohodlia. Hojdajú sa vo svojich vlastných klietkach a sú čoraz neschopnejší konať a rezignovať. Prispôsobujú sa a mlčky trpia.
To potláča našu kreativitu. Už nevidíme možnosti východiska. Držíme sa starých podmienok, cudzích presvedčení a presvedčení, ktoré sme si dávno osvojili. Lipneme na minulosti, na nezdravých vzťahoch, neuspokojivých zamestnaniach, starých pletkách a starých zraneniach. Lipneme na veciach, ľuďoch a závislostiach, ktoré pre nás nie sú dobré, lipneme na falošnom ja. Držíme sa toľkých vecí, ktoré pre nás nie sú dobré.
Ako sa pohybovať, keď ste uviazli?
Ako môžeme byť tvoriví, a teda kreatívni, ako sa môžeme posúvať, keď zostávame zaseknutí, pretože veríme: je to tak, ako to je, a pretože to tak je, tak to tak aj zostane. Vždy to tak bolo, taký je môj život. Nemôžem to zmeniť. Deštruktívne je, keď veríme, že za naše utrpenie môžu rodičia alebo niekto iný, kto nám hlboko ublížil, keď sa snažíme o odplatu alebo výhovorky namiesto toho, aby sme prevzali zodpovednosť za súčasnosť a konali – v tom zmysle, aby sme boli k sebe teraz dobrí a nepokračovali v tom, čo nám bolo spôsobené v detstve. Otázka viny je zbytočná, pretože nevedie k ničomu, iba k novému smútku. Pocit viny je najtvrdším lepidlom vo vzťahoch. Pocit viny sa na seba lepí pevnejšie ako láska a predovšetkým: pocit viny ochromuje každý vývoj a bráni rastu.My sa však naďalej držíme zvykov a bláznivo veríme, že nám poskytujú oporu. Držíme sa svojich problémov a kvôli kontextu, v ktorom sa vyskytujú, ich naďalej udržiavame presne v tomto kontexte a prehliadame riešenie, ktoré je v probléme skryté. Všetko preto, že sa orientujeme na vonkajšok a nepočúvame dostatočne dlho a intenzívne vnútro.
Nemôžeme zmeniť skúsenosti, ktoré máme, ale môžeme zmeniť spôsob, akým s nimi zaobchádzame.
Naše skúsenosti sa teda nedajú zmeniť, ale náš postoj áno, a tým aj náš postoj k životu. Kým to nedokážeme, koleso sa točí ďalej v rovnakých koľajach. Pokiaľ myslíme rovnako, robíme to, čo zvyčajne, konáme cudzorodým spôsobom podľa starých vzorcov, cítime a prežívame – zostáva to rovnaké. Takto sa lúčime so svojimi snami, niekedy bez toho, aby sme si to uvedomovali. Ale naše sny sú tou tvorivou časťou nás, ktorá volá po živote. Toto volanie však už nepočujeme, pretože sme neustále zaujatí vonkajším prostredím, fungovaním, očakávaniami od druhých, kompenzáciou a rozptýlením, ktoré nás odvádzajú od nás samých.
Je to tvorivá časť v nás, ktorú cítime v tichu. A potom príde melanchólia z toho, že to nemôžete prežiť.
Dusíme svoje pravé ja spolu so svojimi snami.
Ale tam leží, toto vzácne jadro našej bytosti – na hlbokom dne našej duše a my žijeme niečo úplne iné – totiž minulosť a mimo nás.
Svoje sny si nevšímame, až kým nezvädnú ako rastlina, na ktorú sa občas pozrieme a myslíme si, že je krásna, ale zabúdame ju polievať. Ako môže rásť a kvitnúť, ak jej nevenujeme pozornosť?
Naše sny sú našou tvorivou súčasťou, každý sen obsahuje veľa tvorivej energie.
Kreativita znamená tvoriť.
Tak ako stvorilo nás ľudí, aj používanie našej kreativity je aktom tvorenia nás samých na náš obraz.
Hovorí sa, že Boh stvoril človeka na svoj obraz – a to znamená božský princíp, presnejšie – tvorivý princíp. Pretože sme súčasťou tohto princípu, disponujeme týmto tvorivým potenciálom – je nám vlastný a čaká len na to, kedy sa rozprúdi.
Ak v sebe neaktivujeme božský princíp – ako môže pre nás niečo urobiť? Ak nie sme otvorení – ako máme prijímať? A ako máme prísť k sebe samým, ak neprijímame to, čo chce z nás vyjsť k nám – chce byť vo vzťahu s najdôležitejšou osobou v našom živote?
