Ego a spol

Keď sa povie ego, mnohí si hneď predstavia človeka, ktorý je povrchný, namyslený, egoistický, atď. Ale to je len malá časť toho, čo všetko ego zahŕňa. Nepoznám presnú definíciu pre to, čo je to ego. Ale dalo by sa povedať, že je to obranný mechanizmus, ktorý sa snaží chrániť nás na základe minulých skúseností. Výsledky a reakcie na všetky udalosti, ktoré sme prežili sú zapisované do nášho ega ako záložky, ktoré sa automaticky vytiahnu pri situáciách pripomínajúcich nám to, čo už sa stalo. Preto v takejto situácii očakávame reakciu, aká bola kedysi, či sa snažíme vyvarovať niečomu, čo už sa v minulosti odohralo a malo to na nás „zlý“ dopad. Buď sme sa cítili ublížení, ukrivdení, zosmiešnení, atď. Uvediem príklad: Predstavme si dieťa, ktorému odmalička vštepovali, že musí poslúchať starších, že nerozumie témam dospelých, že musí byť ticho, keď sa dospelí rozprávajú + že musí druhým pomáhať, že musí byť dobré a vyhovieť ostatným. Rodičia utlmovali jeho poznámky nepochopením, alebo ignoráciou. Aké bude toto dieťa keď vyrastie do veku napr. 15 rokov? Zakríknuté, utiahnuté, ignorované, podceňované, využívané, nepochopené. Prečo? Pretože ako malému sa mu do ega vložila záložka: Rodičia ma umlčia, nepochopia, alebo ignorujú, keď sa niečo pýtam, alebo keď rozprávam. Je to v ňom tak ukorenené, že automaticky keď sa niekoho niečo pýta, či niečo rozpráva podvedome, možno i vedome ráta s tým (či má strach z toho), že bude nepochopené, odmietnuté, ignorované… Samo si svojimi myšlienkami toto pritiahne. A keď uvidí tú negatívnu reakciu okolia, nabudúce sa už nič neopýta a radšej bude ticho, lebo ako si ono povie: Znova to dopadne tak ako inokedy.  Čo vysielam, to si priťahujem. V egu sa nabalia všetky negatívne presvedčenia na základe minulých skúseností, všetky obavy a presvedčenia a očakávania.  Ak nebudeme schopní správne spracovať naše ego a všetky „záložky“, ktoré v ňom sú, budeme sa neustále obávať, predvídať a očakávať. K tomu, aby sa niečo takéto nestalo je potrebná podpora a pochopenie. Odkedy som začala kresliť a tvoriť, nikdy som nepočula slová ako: toto nedokážeš, toto sa ti nepodarí, si nešikovná, nevieš to, atď. Vždy bola iba podpora. Vždy som zastávala ten názor, že v takýchto prípadoch môže hrať talent len veľmi malú úlohu. Ide o to, aby sme boli odmalička vedení a podporovaní v činnosti, ktorá nás väčšinou začne skôr či neskôr baviť, už len kvôli tomu, že stojíme o pochvalu, za to, čo robíme. Pokiaľ na nás ako na dieťa padali pri nejakej činnosti slová ako: Nepôjde ti to, si nešikovný, je to príšerné, atď, automaticky nás to odradí od snahy a od toho, čo nás možno aj baví iba preto, že pociťujeme nepochopenie a odmietanie od okolia. Akonáhle začneme pochybovať či je správne to čo robíme, či sa nám to vôbec podarí a čo ak náhodou tento krát nie, tak je isté, že sa nám to nepodarí. Vyberiem si niečo, čo skúsim nakresliť a popri tom si hovorím: No a čo ak sa to tentokrát nepodarí? Čo ak to nebude také ako inokedy? Akonáhle pred tým než začnem kresliť poviem toto a začnem nad tým príliš rozmýšľať, tak to bude trvať odkedy začnem kresliť a je jasné, že to po chvíli zabalím, lebo vidím, že to fakt nejde. Akonáhle vidím obraz a hneď bez rozmýšľania si poviem: Tak toto idem nakresliť, bez rozmýšľania vezmem papier a ceruzku, s nadšením sa do toho pustím bez toho aby som premýšľala či sa mi to podarí, alebo nie, väčšinou sa to skutočne podarí, pretože tam bol zámer: Toto nakreslím a hotovo.  Opäť je tu ten jednoduchý princíp, ktorý sa spomína aj v The secret. Podobné priťahuje podobné, čo zaseješ, to zožneš, myšlienky vytvárajú skutočnosť… Všetko je to o tom istom. Nemôžeme na základe jednej skúsenosti hneď vedieť, alebo očakávať, že všetky ostatné, podobné tej prvej dopadnú rovnako. zbytočne sa programujeme. Potom máme pocit, že sme obete. Ale sme len obete obetí. Je to dlhý reťazec. My, naši rodičia, ich rodičia, atď. Všetko to putuje až k nám. Ak sa nedostávalo lásky našim rodičom, nedokážu ju dať nám. Nedokážu dať to, čo nemali a nemajú. Potom z toho trpíme i my a ak so sebou niečo nespravíme, budú rovnako trpieť nedostatkom lásky i naše deti. Chceme snáď toto? Určite nie. Pretože si myslíme, že láska je len vonku, že lásku môžeme dostať len od druhých? Prečo? Berieme to ako výmenný obchod. Ak dáš ty mne, v tom lepšom prípade dám i ja tebe. Ale lásku máme každý v sebe. Tak prečo ju nezačneme nezištne rozdávať. A s vedomím či nevedomím, že pracuje zákon príťažlivosti, dostane sa i nám lásky z vonka. Ale najdôležitejšie je i tak, že lásku máme každý v sebe. Pokiaľ si ju nedokážeme dať sami, nedajú nám ju ani iní a nebudeme schopní dať ju ani my. Sme obete obetí, tak prečo nepretrhneme ten reťazec a nespravíme zo seba slobodnú bytosť? Každý má tú možnosť. Tú možnosť mali naši rodičia, starí rodičia, prarodičia, atď. Ale nechytili sa jej. Radšej ostali v tej zbytočnej bolesti, pocite nepochopenia, neprijatia… My sa môžeme vzoprieť. My s tým môžeme jednoducho skončiť. Prečo nebyť slobodný, keď je to také ľahké. V prvom rade nehľadať chyby samých seba v druhých. Napr: On ma vytočil a nahneval, pretože z jeho slov bola cítiť obrovská pýcha a ego. Má také veľké ego a je namyslený, že ma to úplne zožiera. Mal by sa zmeniť. …. Čo??? O_o ….  Žiadne také. Skúsme ísť opačne. Prečo toto človeka vytočí? No lebo neznesie ego. Ale prečo nie? Nie je to náhodou tým, že on sám ho má nespracované a on sám je pyšný? Prečo by inak v nás vyjadrenie toho človeka takto rezonovalo? Pretože nás vytočilo to, že on si o sebe myslí aký je frajer, pritom predsa vieme, že my sme v tom lepší a my sme väčší frajeri a myslíme si o sebe tiež zbytočne veľa. Preto nechápeme, ako si toto môže iný človek o sebe myslieť, keď predsa my sme lepší. Dopracovali sme sa týmto k tomu, že my sami sme takí ako on. Toto „stopovanie“ je zvyčajne pre nás samých nepríjemné a bolestivé, pretože v sebe odhaľujeme to, čo by sme inak radšej nevideli. Ale akonáhle prídeme na koreň veci, precítime tú bolesť z toho zistenia, naše rozčúlenie sa vytratí a my si uvedomíme, že sami sme rovnakí a sami musíme pracovať na svojom egu. Iný prípad: Šéf nás buzeruje v práci, že musíme urobiť ešte to a ono a nás ide roztrhnúť ako žabu, lebo to nechceme urobiť a sme totálne vytočení. Čo s tým? V múdrych knižkách sa píše: Treba prijať hnev. Toto som nikdy nechápala, pretože to bolo napísané príšerne blbo. Ako prijať, čo prijať, prijímam a čo potom? Inak povedané: V tej zúrivosti a hneve, že po nás niekto niečo chce a my to nechceme a bránime sa, pretože tým, že by sme to urobili by sme možno podtrhli svoju  hrdosť a svoju slobodnú vôľu a dokázali by sme človeku, že nás má pod palcom a my predsa chceme byť slobodní, zastavili by sme sa v tom hneve, precítili ho a pri tom sa svojho vnútra opýtali: Prečo sa vlastne hnevám? A vnútro, keďže to nie je ego, nedá vám odpoveď typu: lebo on je taký a taký a nám sa nechce… nie… naše vnútro by nám odpoveď na túto otázku nedalo. Chvíľu by sme s prázdnou hlavou čakali od nášho vnútra odpoveď  a ono by mlčalo. Pretože na našu otázku nie je odpoveď. Naša otázka je zbytočná rovnako ako hnev, ktorý sme cítili. A pri tomto očakávaní odpovede, ani by sme nevedeli ako, odrazu by ten hnev zmizol. Stratil by sa. Potom o
drazu skončíme voľní a bez akéhokoľvek odporu a s prekvapením, ako sme kľudní, šli by sme a urobili, čo nám bolo kázané. Bez odporu, či hnevu. Prišli by sme na to, že predsa ten, ktorý nám niečo prikázal a myslí si, že má nad nami moc je chudák. Chudák uzavretý vo vlastných skľučujúcich predstavách a ilúziách. A my predsa nie sme ako on. Nikto nás nemôže obmedziť tým, že nám niečo prikáže. Nikto nemôže vziať našu slobodu. Každý je slobodný nakoľko sa cíti. Čo sa stane s tým, ktorý si myslí, že má moc nad druhými a tým je slobodný? Túto moc stratí a je doslova v háji. Vonkajší svet nemá žiaden vplyv na našu slobodu. Všetko je to otázka nášho vnútra. Nikto za nás nezodpovedá, nikto nás nemôže vlastniť a nikto nemá právo určovať, nakoľko sme slobodní. Môžeme byť uväznení a predsa slobodní vo vnútri. Pokiaľ sa nebudeme brániť a nebudeme zo seba robiť obeť. Cieľom je dôjsť bdelosti a absolútnej vnútornej slobode. Sme ako v sne. Pokiaľ si neuvedomíme, že snívame, necháme sa našim snom strhnúť.

Na záver ešte skladbu s príznačným textom 😉

[youtube=http://www.youtube.com/watch?v=Ogqc2txsRlQ]

Záhada smrti před námi…
Už brzy bude každá noc zalitá světlem a já zavřu oči.
Občas je zdejší život moc omezený.
Občas nás to ale vůbec nezajímá.
Občas…

…čas změní svou povědomou tvář.
Nejsvětlejší barvy se ztrácí do šeda.
Ten strach je skutečný, jeden zimní den vše vyjasní.

Cítím, že nás čas dohání.
Kdy bude konečně jeho hlad ukojen?
Opouštíme poslední zlaté dny.
My jsme ti poslední úžasní starci
a doufáme, že mladí od teď budou vést smečku.

Pořád ještě cítím mé srdce jak bije.
Pořád tě ještě vidím svýma očima, pořád vidím.
Ale nemůžu jít tam, kam jdou mé děti.
Nemůžu přijmout tu pomocnou ruku, nech mě být.
Ty jsi ten silný, věř mi.
Musíš je teď vést místo mě.
Není čas, tak neváhej,
nebo taky nalezneš svůj osud.

Cítím, že nás čas dohání.
Kdy bude konečně jeho hlad ukojen?
Opouštíme poslední zlaté dny.
My jsme ti poslední úžasní starci
a doufáme, že mladí od teď budou vést smečku.

V očích každého novorozeněte vidím budoucnost.
Život je jen fáze.
Zavřu oči a vidím je tady všechny okolo mě.
Poslední úžasní starci…

V očích každého novorozeněte vidím minulost.
Povědomá tvář.
Zavřu oči a vidím je, jak na mě čekají
mezi těmi úžasnými starci.

Hora pro mě naposledy zpívá, ta chvíle se mi obtiskává do paměti.
Našel jsem své místo.
Zavřel jsem oči a připojil se k nim, chránil jsem mladé.
Mezi těmi úžasnými starci.