J. R. R. Tolkien – Silmarillion

Teraz, trošku netradične, by som vám rada priblížila dielo J. R. R. Tolkiena, Silmarillion. Kto pozorne číta, nájde v diele veľké množstvo faktov, ktoré súvisia nie len so svetom, ktorý vymyslel, ale aj s naším. Pretože síce písal o elfoch, bohoch, trpaslíkoch, atď., dielo nám dáva nový pohľad na našu situáciu a na náš svet. Ako aj Pán prsteňov povzbudzuje k čestnosti, šírení dobra a k boji za slobodu, tak i Silmarillion (zasa trošku z iného uhlu), ukazuje stvorenie sveta v trochu iných „farbách“, poskytuje čitateľovi možnosť odhaliť skrytý plán Stvoriteľa a tak dôjsť k istým vedomostiam, či skôr k uvedomeniu si právd i o našom svete.  Na to ale príde skutočne len pozorný čitateľ, ktorý číta medzi riadkami a dokáže nájsť súvislosti.

Ponúkam vám moju prácu, (čiastočne doplnenú), ktorú si pripravujem do školy 😀 ( to už je riadna nuda, keď robím úlohy cez prázdniny), aby vás možno nabádala, či nalákala na diela, ktoré mňa tak oslovili a ktoré sa ukazujú v úžasnej čistote a jednoduchosti. Poskytujú externý pohľad na svet, no nie len na svet v ktorom sa odohráva celý príbeh, aby nám ukázali naše chyby a zbytočný boj o moc, ktorý každým dňom zažívame.

Silmarillion

„Čo sa týka času, rastu a tvorby diela, začalo sa to mojim vlastným počiatkom, hoci si nemyslím, že to okrem mňa vôbec niekoho zaujíma. Tým mám namysli, že sa nepamätám, kedy som ho nevytváral. Mnohé deti si začnú vymýšľať všelijaké jazyky. Mňa táto činnosť drží od okamihu, kedy som sa naučil písať, a nikdy ma neopustila.“

J.R.R. Tolkien

Ambíciou Tolkiena bolo vytvoriť súbor legiend a príbehov, ktoré by daroval Anglicku, pretože nenašiel veľa takých, ktoré by ho priam oslovili. Mal k dispozícii veľké množstvo legiend, či už gréckych, keltských, germánskych, románskych, fínskych a škandinávskych, ktoré ho veľmi ovplyvnili. Mal pred sebou celý artušovský svet, no nech je akýkoľvek silný, plne sa naturalizoval a dnes sa spája s britskou pôdou, nie s Anglickom, preto nemohol nahradiť to, čo Tolkien postrádal. Lebo ako „rozprávka“ je rozsiahly, fantastický, nesystematický, ako všetko umenie v rozpustenej forme musí odrážať a obsahovať prvky morálnych a náboženských právd (či neprávd), no a tie nesmú byť rukolapné – v podobe v akej ich poznáme v skutočnom svete. To samozrejme platilo pre vtedajšiu situáciu, nie pre príbehy z pohanských a predkresťanských dôb. Samozrejme, príbehy sa tradovali a väčšinou naberali inú podobu, pretože niektoré národy nechceli zveriť svoje tajomstvá a legendy písmu. Boli za ústne podávanie informácií, pretože verili, že len tak možno obsiahnuť a predať i to, čo nemožno zapísať.

Tolkien si zaumienil vytvoriť diela, ktoré by sa niesli v tóne a kvalite, ktorá mu chýbala, aby boli tak trochu chladné a číre, nasiaknuté anglickým „vzduchom“ a bližšími časťami Európy. Pritom aby niesli premenlivú krásu, ktorú niektorí označujú za keltskú (síce je skutočne náročné nájsť pravé staroveké keltské príbehy). Jeho mýty mali byť vznešené. Očistené od hrubosti a vhodné viac pre ducha dospelých z kraja ponoreného v poézii. Niektoré príbehy by vyrozprával celé, iné len načrtol v hlavných obrysoch.

Táto ambícia bola skutočne naplnená. Tolkien sám mal pocit, že tieto príbehy už niekde „sú“, že s ich nevymyslel. Hlavný obsah diel je boj dobra so zlom. Od počiatku vekov Ardy boli vytvorené tieto dva póly. Celkovo možno prirovnať tento svet k svetu Tolkienovych príbehov. Pravda a hlboké myšlienky sú ukryté v každom príbehu. Niekedy nie priamo viditeľné, ukryté v obraznosti, či symboloch. Výsledok je ale vždy rovnaký, no tým nemyslím výsledok jednotlivých udalostí, pretože tie závisia od viacerých faktorov, ale výsledok toho všetkého. Pretože všetky príbehy, či už smutné a baladické smerujú k jednému v cykly kolobehu života a nič nie je také, ako sa môže na prvý pohľad zdať.

Tolkien svoje príbehy predkladá s čistotou a jasnosťou skrytou za obrazmi, kde človek musí premýšľať a plne sa ponoriť do príbehu, aby pochopil, čo mu chce povedať. V podstate, o to sa snaží takmer každé dielo. Predkladá autorovu vlastnú iniciatívu a postavenie k jednotlivým útržkom a nakoniec môže predložiť vlastné vnútro, odrážajúce sa vo svojom diele. Na čitateľoch je už len to, aby si dielo prečítali, urobili si vlastný obraz a zhodnotili ho z vlastného uhlu pohľadu. Nepoznám umelca, ktorý by dokázal interpretovať dielo, ktoré by bolo chápané každým z uhlu pohľadu, aké zaujímal pri tvorbe on sám. Takýto autor sa objaví len raz za čas a jeho umenie spočíva v tom, že dokáže predať svoj odkaz širokej verejnosti v období, kedy je to veľmi potrebné a dokáže sa predať s najlepším úmyslom, a tak, aby ho správne pochopilo obrovské množstvo ľudí, či aspoň aby sa dostatočne priblížilo jeho vnímaniu. (narážam i na Angelológiu – na to, že aby sa umelec stal umelcom, musí sa objaviť v správnom čase na správnom mieste, za pomoci archanjelských síl)

Silmarillion je dielo, ktoré vykresľuje svet od jeho počiatku. Nie je to priamo náš svet, i keď je množstvo faktorov, vďaka ktorým by sme mohli vidieť veľkú zhodu. Tolkienov svet, svet Ardy, vznikol z veľkej Hudby Ainur. Z ktorej nádhery na podiv Valarov, vznikol svet. Tvorený obrovskou rozličnosťou, vibráciami aké ponúka hudba, teda nekonečné možnosti tvorby, súzvukov a krásy vo všetkých podobách.

Valari sú niečo ako anjelské sily, ktoré spravujú a dohliadajú v príslušných oblastiach. Sú „božskí“, čo možno inými slovami vyjadriť tak, že boli už pred počiatkom sveta. Ich moc a poznanie spočíva v poznaní kozmogonickej drámy, ktorú najskôr skutočne vnímali ako drámu (teda tak, ako sa my dívame na príbeh vytvorený niekým iným), až neskôr ako realitu.

Ako Prvorodených vytvorili elfov, ktorí sa od ľudí líšia viac, než je na prvý pohľad zrejmé. Ľudia, nie len v Tolkienovych príbehoch sú poháňaní svojim chcením viac ako elfi. Elfovia využívajú svoju moc a prítomnosť iných, cudzích prvkov k tomu, aby tvorili. Ide im to ľahšie a rýchlejšie, dokonca nad hranice ľudských možností, pretože ich úmysly sú čisté. Využívajú „mágiu“ k Umeniu. Či už spev, tvorba zbraní, šperkov, architektúra. Sami sú vznešení a predstavujú čistotu bez ega a sebectva.

Význam slova mágia je v príbehoch (nie len Tolkienovych) rôzny. Pre Tolkiena je to akékoľvek využitie všetkých externých plánov, alebo predmetov namiesto rozvoja inherentných vnútorných síl, či talentu, alebo dokonca využitie tohto talentu so skorumpovaným motívom vládnuť, teda zrovnať skutočný svet so zemou, vytvoriť si svet podľa svojich predstáv a ovládať vôľu iných. Stroj zjavne predstavuje modernú formu mágie viac, než si dokážeme predstaviť.

Táto forma mágie predstavuje hlavné zlo v Tolkienovych príbehoch a vlastne i v každom inom, v ktorom je hlavná téma boj dobra so zlom. Elfi teda predstavujú bytosti v úzkom spojení so stvorením, ktoré nevyužívajú dary im dané  k ovládaniu a teda k znetvorovaniu stvorenia.

Príbeh prejde veľmi rýchlo od stvorenia a externého pohľadu na svet do jeho vnútra, priamo k elfom. Ale predsa stvoriteľ (Ilúvatar) neprezradil celý svoj plán. Na počiatku tvorby Hudby Ainur vznikol konflikt, kedy sa Melkor, jeden z Valarov, vzbúril, pretože chcel viac. A tak, Ilúvatar rozostrel oponu nového sveta plného nádhery stvorenia a zároveň protikladov a skrytej túžby vládnuť. Jediný hlavný účel tohto stvorenia bolo poznanie, že všetko je jedno a že nemá zmysel vzpierať sa a ovládať druhých. I samotný film Pán prsteňov toto poodhaľuje a len ten, kto sa skutočne díva a načúva rozpozná hlavný (skrytý) účel tejto existencie a nie len existencie Ardy a Valarov, ale aj existencie nás, ľudí tu na zemi. Máme to síce možno ťažšie ako elfi, o to viac sa však môžeme naučiť a dokázať. Pretože koniec koncov i v Stredozemi sú elfi doplnok, ktorý o sebe nedáva tak znať, ako ľudia a predsa bez nich by bolo pre ľudí všetko ťažšie. Božie deti sú prvorodení – elfi a Pokračujúci sú ľudia.

Pred prvým pádom žili elfi vo Valinore, kde boli dva stromy. Jeden zlatý, druhý strieborný a žiarili nádherným svetlom stvorenia, prvotným svetlom, teda praenergiou, ktorá vznikla ešte na počiatku predtým, než sa rozbehol kolobeh úplného života so všetkými nástrahami, so všetkými pólmi a nebol poznamenaný existenciou zla, moci, zloby a temnoty. Takéto svetlo sa stalo veľmi vzácne, pretože ho postupom času všade na svete ubúdalo. Časť jeho nádhery a jasu vložil veľký remeselník Feanor do silmarilov, troch drahokamov predstavujúcich slávu Valarov a krásu najčistejšej energie. Tieto stromy však zničil temný tvor, no skôr než sa v jeho temnote úplne stratil ich jas, boli z týchto stromov vytvorené Slnko a Mesiac. (Je zaujímavé pozorovať, že sa v tomto príbehu stalo Slnko až druhotný zdroj energie a že predsa existovalo niečo, čo ho dokázalo nahradiť a bolo to silnejšie.)

Samotné silmarily boli jediným pozostatkom svetla Valinoru a Feanor i jeho potomkovia si na ne robili nárok a považovali ich za svoj majetok. Z tohto dôvodu nastáva pád elfov. Elfi (Feanorovi potomkovia a ostatní „zverbovaní“) skladajú prísahu, že zabijú každého, i bohov, ktorí si budú robiť nárok na silmarily a tak vzniká vojna elfov proti elfom. Silmarily ukradne nepriateľ a vloží si ich do železnej koruny. Elfi odchádzajú z Valinoru do Stredozeme, aby viedli nezmyselnú vojnu proti nepriateľovi (Melkorovi).

Silmarillion celkovo opisuje tri veky a začiatok štvrtého. Veky sa väčšinou striedajú po nejakej veľkej bitke. Drahokamy sa nakoniec podarí vďaka zásahu bohov získať. Jeden padne do mora, druhý pohltí zem a tretí vystúpi na oblohu ako nebeská hviezda. Príbeh sa končí úplným pretvorením sveta, návratom silmarilov a prvotného svetla, ešte pred Slnkom. Rozhodujúca je teda posledná bitka, ktorá vychádza, i keď sa veľmi neponáša, z obrazu nórskeho Ragnaroku.

Hlavná téma príbehu teda je boj elfov proti Nepriateľovi, spojenectvo posledných slobodných národov v Stredozemi a konečné víťazstvo nad zlom, nadvládou a potrebou vlastniť. Iba z čistého úmyslu vznikajú čisté a správne činy, ktoré sú nakoniec vyplnené.

V príbehu sa neskôr objavujú spojenectvá a zväzky medzi ľuďmi a elfami, čím sa vytvára obraz ľudí, ako ich poznáme dnes, pričom ich schopnosť tvoriť pramení z elfského v nich.

Dochádza k dvom hlavným manželstvám smrteľníkov s elfmi , ktoré neskôr vyúsťujú do Earendilovho rodu, zastúpeného polelfom Elrondom, ktorý vystupuje vo všetkých dielach.

Hlavným príbehom Silmarillionu, ktorý dostal aj náležitú pozornosť, je príbeh o Berenovi a Lúthien. Mimo iné je i príkladom toho (ako tomu bolo i v príbehu Hobbit), že často krát nepretvárajú svet len významní páni, či bohatieri, ale i tí najmenší, či najmenej pravdepodobní.

Beren je vyhnanec, ktorý sa zaľúbi do elfskej devy vznešeného pôvodu a aby získal jej ruku, musí priniesť aspoň jeden zo silmarilov otcovi jeho milovanej. A tak, i s pomocou Lúthien, tam kde celé armády zlyhali, podarí sa Berenovi a Lúthien dostať k nepriateľovi a vziať jeden z troch silmarilov, ktoré mal vložené do koruny. Ako to býva, veľké víťazstvo môže viesť k veľkému koncu a tak túžba po silmariloch privedie elfské knieža do záhuby.

Ďalším z príbehov je história Húrinových detí, tragický príbeh o Túrinovi a jeho sestre Níniel. Po ňom je príbeh o Páde Gondolinu, hlavnej elfskej pevnosti a príbehy o Earendilovi, ktorý uzavrie osud silmarilu a jeho ratolesti vytvoria prepojenie s neskoršími vekmi ako ich hlavní hrdinovia. Ako zástupca oboch národov musí Earendil nájsť priechod po mori do krajiny, kde žijú bohovia a presvedčiť ich, aby odpustili vyhnancom a opäť ich prijali, zmilovali sa a zachránili ich pred nepriateľom. Earendilova manželka Elwing je potomok Lúthien a má silmaril. Napokon sa im obom podarí dostať do Valinoru a splniť svoje poslanie, za cenu, že sa nikdy nebudú môcť vrátiť domov. Bohovia potom vyšlú do Stredozeme veľkú silu, ktorá navždy zabráni opätovnému fyzickému návratu Melkora do Stredozeme. Silmarily sa strácajú v mori, zemi a na nebi. Tu sa končí príbeh prvého veku.

Ďalší cyklus sa zaoberá Druhým vekom. Je to však temný vek. Vojna spustošila západ Stredozeme. Vyhnancom (elfom) bohovia odporučili, aby sa vrátili do Valinoru a tam pobývali v mieri. Nemali však naveky zostať vo Valinore, ale na osamelom ostrove Eressee, ktorý leží na dohľad Valinoru. Ľudí príslušných k trojdomu odmenili tak, že mohli prebývať najzápadnejšie zo všetkých smrteľníkov na ostrove Númenor. Avšak bohovia nemohli dať týmto ľuďom nesmrteľnosť, no darovali im aspoň vysoký vek.

Na konci prvého veku sa nepodarilo úplne zničiť nepriateľovo dielo a tak ostávajú ohyzdi a ostatné príšery, no najhorší z nich je Sauron, ktorý bol Melkorovým najvyšším veliteľom. Počas celého druhého a tretieho veku rastie Sauronova sila a temnota. Má väčšiu nadvládu nad ľuďmi a nenávidí elfov. Tri hlavné témy Druhého veku sú Zdržanie elfov, rast Sauronovej moci a Númenor.

Väčšina elfov odplávala do Eressee, ale niektorí, túžiaci po úplnom zavŕšení a oslobodení sveta ľudí od nadvlády Saurona, zostali v Stredozemi. Dozvedáme sa o pretrvávajúcom kráľovstve ďaleko na severozápade, teda oblasť, ktorá sa zachovala zo starých krajov Silmarillionu a vládne im Gil-galad. Ďalšie osídlenia sa nachádzajú v Imladris, patriacom Elrondovi a v Eregione na západnom úpätí Hmlistých hôr, nedaľeko baní Morie (v druhom veku hlavnej ríše trpaslíkov), kde vládne Celeborn a Galadriel. Tam tiež vzniklo nezvyklé spojenectvo trpaslíkov a elfov a umenie kováčskeho remesla dosiahlo vrcholu.

Sauron zo začiatku vystupoval ako krásna bytosť, učil elfov a zdalo sa, že majú podobné záujmy, vytvoriť svet tak veľkolepý, ako je Valinor. Vtedy Sauron nachádza slabinu elfov a podniká skrytý útok proti bohom. Gil-galad, rovnako ako Elrond nádejné pokusy Saurona o spojenectvo rázne zavrhol. V Eregione však elfi stáli nad priepasťou zrady. Pomocou Sauronovho umenia vytvorili Prstene moci, ktoré mali schopnosť zabrániť rozkladu, teda predísť zmene, ktorá je vnímaná ako niečo, čo treba ľutovať a zachovanie toho, čo je hodné túženia a lásky, či im podobných pocitov, čo je v súlade s hlavným učením elfov.

Presne však rozlišujú moc svojich vlastníkov, čím sa približujú k mágii a tento motív je najľahšie zneužiteľný zo strany zla, a to v podobe túžby vládnuť. Nakoniec majú i ďalšie schopnosti pochádzajúce od Saurona: zneviditeľnenie hmotného tela, či zviditeľnenie nehmotného.

Eregionskí elfi vytvorili, prevažne na základe svojich znalostí, tri prekrásne prstene, ktoré mali za cieľ uchovávať krásu: Narya, Vilya, Nenya. Sauron ukoval tajne ešte jeden prsteň, ktorý ovláda všetky ostatné a má nad nimi moc, čiže ovládne postupne i nositeľa. Tri prstene boli ale pred Sauronom ukryté a tak ich nikdy neovládol.

Veľprsteň bol úzko spätý so Sauronom, pretože doň vložil časť svojej energie, teda časť seba a kým prsteň nosil, jeho moc nad ostatnými rástla. Leitmotívom Pána prsteňov sa stáva staroveký text:

Tri prstene elfským kráľom vonku pod nebom,

sedem pánom trpaslíkov v sieňach z kameňa,

deväť mužom z ľudí, ktorých osudom je skon.

Veľprsteň pre Pána tmy na tróne v plameňa

v zemi Mordor, kde tieň vládne zlom.

Existovala však Sauronova slabina, že ak sa prsteňa zmocní niekto s väčšou silou akú má on, nebude už naďalej schopný ovládať ostatné prstene a jeho moc upadne. Preto, keď prsteň stratí, snaží sa ho všemožne získať späť. Neobával sa však jeho zničenia, pretože ho nebolo možné zničiť nijakým remeselným majstrovstvom. Jediný spôsob bol hodiť ho do ohňa, z ktorého bol ukutý. Do Ohnivej hory v Mordore. Prsteň tiež nemohol nikto ovládnuť, pretože by sa ho prsteň zmocnil hneď ako by ho chcel použiť.

Medzitým Númenor, kde vládne rod dlhovekých kráľov, potomkov Elrosa, Earendilovho syna a Elrondovho brata, rastie do bohatstva, múdrosti a slávy. Pád Númenoru, Druhý pád ľudí, znamená katastrofický koniec nielen Druhého veku, ale i „starého sveta“. Potom nastáva tretí vek, ktorý je záverečným vekom, kde má zlo jedinú, dominantnú a zhmotnenú podobu.

Ľudia Númenoru navštevujú pobrežia Stredozeme a pomáhajú v bojoch proti Sauronovi, prinášajú múdrosi a zručnosti, no ich dlhovekosť a rozširujúce sa schopnosti v nich prebudili túžbu mať viac. To bol tiež dôvod druhého pádu ľudí.

Druhé obdobie sa končí a začína nástupom trinásteho kráľa Elrosovho rodu na trón. Bol ním Tar-Calion Zlatý, najmocnejší a najvplyvnejší z kráľov. Keď sa dozvedel, že Sauron prijal titul Pán sveta, rozhodol sa falošníka zvrhnúť. S veľkou silou a majestátom vstúpil do Stredozeme. Númenorčania sa v dňoch svojej slávy zdali takí hroziví, že im Sauronovo vojsko nechcelo odporovať. Tak sa Sauron poklonil a bol odvedený na Númenor, kde sa vďaka jeho ľstivosti a poznaniu stáva zo sluhu radca. Zvedie kráľa a popiera existenciu Ilúvatara a z toho vyplýva, že i celý Zákaz prejsť do Valinoru je výmysel, len aby Valari zabránili ľuďom byť nesmrteľní.

Blíži sa Tar-Calionova smrť a tak predsa poslúchne rady Saurona a vystavia flotilu, ktorá vypláva do Valinoru, do boja proti Valarom, no more sa otvorilo a celá flotila i s Númenorom boli navždy stratené v hlbinách. Od tej doby sa stratila Eressea i Valinor a sú uchovávané len v pamäti Zeme a prístupné len elfom, ktorí sa rozhodnú vyplávať na západ.

Tí, ktorí prežili z rodu dávnych kráľov sú Elendil, vodca Verných, jeho syn Isildur a Anarion. Vybudujú si kráľovstvá Gondor a Arnor. Sauron, síce nesmrteľný, len s ťažkosťami uniká zo skazy Númenoru a navracia sa do Mordoru. Po čase zosilnie, aby sa vydal na odpor númenorským vyhnancom.

Druhý vek sa končí veľkou bitkou a zničením druhého stelesnenia zla, no tiež obrovskou chybou. V boji zahynie Gil-galad aj Elendil. Isildurovi sa síce podarilo odťať Sauronovi prsteň, a jeho duch odletel medzi tiene, no zlo koná ďalej. Isildur odmieta zničiť prsteň, no ten ho neskôr zradí, stratí sa a Isildur sa utopí.

Tretí vek už je príbeh Pána prsteňov.

Podrobný obsah: Ainulindale – Hudba Ainur

“Bol Eru, Jeden, ktorého v Arde volajú Ilúvatar. Eru najpr stvoril Ainur, Svätých. Vyklíčili z jeho myšlienky a boli s ním predtým, než stvoril všetko ostatné. Eru k nim prehováral, odkrýval pred nimi hudobné melódie a Ainur spievali a Eru sa radoval. Dlho spievali každý sám, alebo len niektorí pospolu, zatiaľ čo ostatní načúvali; lebo každý porozumel len tej časti Ilúvatarovej mysle, z ktorej pochádzal, a pochopenie sa medzi nimi spriadalo len pomaly. Ako však načúvali jeden druhému, klíčilo v nich hlbšie porozumenie, až pozdvihli hlasy spoločne. Tak vznikol súzvuk.

I stalo sa, že Ilúvatar zvolal všetkých Ainur a odhalil pred nimi melódiu mocnejšiu než predtým, i rozvinul v nej veľký a nádherný plán. A sláva počiatku tej melódie i nádhera jej konca Ainur očarila tak, že sa mu všetci uklonili a zmĺkli.

Nato k nim Ilúvatar hovoril: “Odhalil som vám melódiu a vy z nej v súzvuku vytvoríte Veľkú hudbu. Zapálil som vás večným plameňom a vy teraz ukážte svoju silu. Každý, kto vie, nech sa zaslúži svojimi myšlienkami a schopnosťami, aby rozkvitla. A ja budem sedieť a načúvať a budem sa radovať, že prostredníctvom vaším prebudí sa v piesni veľká krása”. “

Tak sa hudba vydala do Prázdnoty, a už nebola prázdnota. Nikdy viac nebola stvorená Ainur hudba, ako táto. Hovorí sa ale, že príde ešte jedna hudba, väčšia ako doposiaľ, ale to až na konci všetkých dní. Dovtedy budú Ainur spievať Ilúvatarove myšlienky a zhmotňovať svet vo svojej hudbe.

Dlho hudba Ainur znela a Ilúvatar sa z nej radoval, pretože nezačul falošného tónu, až kým hudba prenikla k srdcu Melkorovmu a ten hnaný túžbou po moci a presadení vlastných myšlienok vydal hudbu inú. Bola už iná než hudba prvotná a tak Ilúvatarova prvotná melódia zanikla. Nato vznikli len výchre a hudba sa linula ako čierne vodstvá a Ilúvatar povstal a Ainur videli, že sa usmieva. Pozdvihol ľavú ruku a uprostred búrky sa stvorila nová hudba. Melkor sa i tú snažil prebiť a ostatní stíchli. Potom Ilúvatar vytvoril ešte jednu hudbu. Mocnejšiu než čokoľvek a Melkor sa neustále chcel prieť. Tak Ilúvatar opäť povstal, zdvihol obe ruky a zaznela hudba väčšia a mocnejšia než iné a zasahovala ďaleko do prázdnoty. Hudba stíchla.

Ilúvatar prehovoril: “Mocní sú Ainur a najmocnejší spomedzi nich Melkor je, nech ale zná, a s ním i všetci, že ja som Ilúvatar a všetko, čo ste spievali, ja vám ukážem. Uzriete, čo ste učinili, a ty, Melkor, budeš vidieť, že nemožno hrať nijakú myšlienku, čo nie je vo svojej najhlbšej podstate zo mňa, a že nik nemôže zmeniť hudbu k mojej neľúbosti. Pretože ten, kto to skúsi, potvrdí, že je len nástrojom mojím pri vytváraní vecí nádhernejších, aké si kedy vedel sám predstaviť.”

(Týmito slovami chcel Ilúvatar povedať, že on je tvorcom všetkého, i Ainur,  a že v tej najhlbšej podstate sú i ich myšlienky myšlienkami jeho, preto nie je prekvapený ničím, čo sa odohráva. Nemá zmysel priečiť sa najvyššej bytosti, ktorá pozná každé svoje stvorenie a tak sa pri akejkoľvek “vzbure” vytvára spätný “úder”, ktorý sa vráti odporcovi v podobe nejakého nešťastia. Inak povedané: čo zaseješ, to zožneš. A tak to bude vždy a nie len vo svete Ardy. Pretože Melkor neorzumel, čo mu chcel Ilúvatar povedať, stále sa vzpieral a chcel vytvoriť niečo, čo by Ilúvatar nedokázal, niečo, čo by bolo jeho vlastným dielom, ale to nie je možné, keďže pochádza z Ilúvatarovej mysle, a je jeho súčasťou tak, ako všetci Ainur a Veľká hudba. Jediné východisko je, prijať  a pochopiť, pretože len to je cesta k plnej slobode, radosti a jedinému dobru.)

Ešte veľa toho Ilúvatar povedal k Ainur, a tí poznali veľa z jeho plánov, no predsa ostávali deje, ktoré nedokázali predvídať, pretože Stvoriteľ neodhalil celý svoj plán. Tak sa na koncoch vekov odohrávali udalosti, ktoré nepoznali a vznikali veci, o ktorých oni pri vytváraní Hudby nepremýšľali.

Tak s úžasom pozorovali príchod Ilúvatarových detí na svet, pretože nevedeli, že ich hudba má i iný význam, než len krásu samotnú. A tak Ilúvatarova myseľ stvorila myšlienku a prvotnú hudbu ešte pred zrodením Ainur a nikto, iba sám Ilúvatar, nepoznal prvotný plán.

Prvorodení boli elfi a pokračujúci ľudia, a Melkor túžil ísť k ním, pretože závidel dary, ktorými tieto bytosti Ilúvatar zahrul, chcel aby ho volali pánom. A Ilúvatarove deti sa radovali vo svete plnom nádhery, zlata, striebra, železa, zeme i všetkých ostatných látok, ktoré vznikli z Hudby, no najviac si cenili vodu. I medzi Eldarmi sa hovorí, že dodnes v nej možno počuť ozvenu dávnej Hudby Ainur lepšie, než v iných látkach na Zemi. Preto mnohé, z Ilúvatarových detí načúvajú krásnym zvukom mora a nenachádzajú uspokojenia, nevediac, prečo tak činia.

Nato Ainur, ktorého volajú Ulmo, obrátil svoju myseľ k vode. Spomedzi všetkých bratov jeho najviac inšpiroval Ilúvatar svojou hudbou. O povetrí a vetroch najviac dumal Manwe, najvznešenejší spomedzi Ainur. O látke Zeme premýšľal zas Aule.

I začal sa pred nimi tvoriť iný obraz, no ihneď zmizol a Ainur sa opäť zaoberali krásou sveta. Bola to temnota. Temnota, ktorú zatiaľ poznali len vo svojej mysli. Tak sa pred nimi utváral svet a s príchodom Pokračujúcich už nedovideli vlastným zrakom na pokračovanie vekov, ani na koniec Sveta.

Ilúvatar videl trápenie Ainur, pretože tí chceli vidieť jasne svoje myšlienky stvorené vo Svete. Nato riekol: “Poznám túžbu vašich myslí, aby to, čo ste uzreli, skutočne bolo, a nie len v myšlienkach, ale rovnako, ako ste vy, a ešte inak. Preto hovorím: Eä! Nech je! A do prázdnoty vyšlem Večný plameň, nech hovorí v srdci Sveta, ktorý je, a tí z vás, ktorí chcú, môžu doň vstúpiť.” Nato naraz v diaľke uvideli Ainur oblak, so srdcom z plameňa, a videli, že to nie je len obraz, ale niečo nové, čo Ilúvatar vytvoril. Eä. Svet, ktorý je. Tak Ilúvatar ustanovil: tí, ktorí sa chcú podieľať na tvorbe sveta, nesmú z neho vystúpiť a ich myšlienky budú vytvárať svet až do úplnosti. Tak vstúpili Ainur do Eä ako Valari – Sily svetla.

Ako Valari vstúpili do sveta zistili, že ešte nič z toho, čo videli nebolo stvorené, že to bola len myšlienka a tak musia oni vytvoriť to, čo už bolo zamýšľané. Všade však bol prítomný i Melkor a snažil sa pretvárať všetko, čo Manwe, Aule a Ulmo vytvorili. Chcel sa zvať Pánom tohto sveta. No ostatní Valari toto nedovolili, pretože nechceli vidieť úpadok sveta ešte skôr, než rozkvitne. Tak sa Melkor stiahol do vzdialenejšieho kraja a tam prebýval a činil po svojej vôli.

Valari na seba vyali podobu na obraz Ilúvatara, a mohli svoju podobu meniť a kráčať Svetom i nepozorovane. Vzali však na seba podobu vznešenejšiu než všetko a zaodeli sa pozemským hávom, čo v Melkorovi vyvolávalo ešte väčší hnev.

Tak Melkor vystúpil v najhrozivejšej podobe a chcel plieniť všetko, čo Valari vytvorili. Začína prvá bitka Valarov a Melkora o vládu nad Ardou.

Len málo vedia elfi o týchto bitkách. Hovoria ale, že Valari tvorili a tvarovali Svet, ako prípravu pre príchod Prvorodených, no všetko, čo vytvorili bolo Melkorom zničené. Keď vytvorili moria, Melkor ich vylieval. Keď vytvorili doliny, Melkor ich zasypával. Keď stvorili hory, Melkor ich búral. Nakoniec predsa svet zosilnel a vo veľkom úsilí Valarov bol pripravený na príchod Prvorodených.