„Človek, ktorý vie nasýtiť dušu, nie je zlým človekom.“ (Jan Werich)
Slepí, slepí, slepí. Veru, je ich medzi nami viac, než si myslíš, milý (a azda aj hĺbkovozraký) čitateľ. Nie je však slepota ako slepota, takisto ako nie je človek ako Človek a slovo ako Slovo. Stačí si pomyslieť na rozdiel medzi „bezciťákom“, čo zmysel pre ľudskosť nevedie , a „láskavcom“, čo pomáha ku krajšiemu „svetisku“ (resp. „svetskému smetisku“). Že čo je to za slepotu, o ktorej tu roztáčam?
Nejeden z nás má slabý zrak a musí nosiť okuliare. (Áno, aj ja.) Obdobne je to však aj s vnútorným zrakom. Ak si naň nedávame pozor a nejeme dostatok „správnej mrkvy“, čoskoro sa nám tento vnútorný zrak po(z)horší. Začneme slepnúť. Veru-veru, aj duša má oči, nech už to znie akokoľvek rozprávkovo. (Veď Malý princ by ti o tom vedel rozprávať!) Kde si však natrhať z onej „duševnej mrkvy“?
Keď rozhrnieme piesky starovekých filozofov, s prekvapením zistíme, že už vtedy poznali recepty na správny život. (A to nemali google!) Ľudstvo sa síce navonok zdokonaľovalo celé stáročia, ale v tom podstatnom také výrazné kroky nerobí. Na poli vedy a techniky človek sám seba dokonca predbehol. Ale čo napredovanie v jeho duševnom (či duchovnom) vnútri?
Čo teda hovoria starí filozofi? Podľa Herakleita (540-480 p.n.l.) dobre rozvažovať znamená najväčšiu múdrosť. Je našou potrebou pokúšať sa aj na základe sebapoznania ovládnuť svoj život. Nejeden človek o sebe tvrdí, že sa pozná najlepšie a vie o sebe všetko. (Sokrates by ich ľahko prekukol a vysmial.) Som presvedčený o tom, že väčšina ľudí ani netuší, čoho sú schopní. Ak by hľadali spôsoby a nie dôvody… (Chcejúceho osud vedie, nechcejúceho vlečie.) Jednoduché je podľahnutie (zvodným) okolnostiam, prispôsobenie sa, duševné oslepnutie. Aj preto mnohých umelcov považovali za bláznov. Oni sa odmietali poddať a išli si za tým, čo im šepkalo vnútro. Ich vnútorný zrak bol ostrý ako zrak orla. Ich vnútorný svet si zrejme zachovávali na rovine neobmedzeného vnútra dieťaťa.
Starovekí mudrci považovali za podstatné dosiahnutie vnútornej harmónie, duševného pokoja, teda stav trvalo dobrej mysle. To znamená, že človek je vyrovnaný, rozoznáva správne od nesprávneho, vie robiť všetko s mierou, pozná sám seba, vie ovládať svoje pudy. Čiže vie, kadiaľ a za čím ísť a aj ide. Všimnite si, koľko ľudí dnes napríklad neovláda svoj hnev a vďaka nemu pravidelne dosahujú nepokoj v duši. Alebo sa brzdia pesimizmom, lenivosťou či ľahostajnosťou.
Nedávno som sa zúčastnil prednášky známeho sofiológa a angelológa, Dr. Emila Páleša. Bolo to veľmi podnetné a obohacujúce stretnutie. (Nie, rodina nie sme…) Okrem iného na ňom tento polyhistor hovoril o tom, aké podstatné je starať sa o zdokonalenie nášho vnútra. Ak človek podľahne zvodnosti vonkajšieho sveta (napríklad konzum) a zanedbá svoje vnútro, povedie to k duševnému znecitliveniu – k vnútornému oslepnutiu. Horšie je, že si toho nebude vedomý. (Memento mori!) Pamätajme ale na smrť (a jej zúčtovanie)!
Každý deň si do očí vkladám kontaktné šošovky. Môj zrak už dávno nie je dokonalý. Už dlhšie však tuším, že ďalej dovidím vnútrom. No aj o duševný zrak sa treba starať, ak chcem vidieť ostro (hlboko). Každý deň preto hľadám tú „správnu mrkvičku“. A odporúčam z nej aj tebe, milý (a azda aj hĺbkovozraký) čitateľ. Čo ňou je? Na to musíš prísť už ty sám.
„Chudobní túžia po bohatstve a bohatí po nebi, ale múdri túžia po stave pokoja.“ (Swami Rama)
ĎAKUJEME Marcelíno:
http://marcelpales.blog.pravda.sk/2012/04/29/kam-az-sa-da-dovidiet-dusou/
