MIROSLAV DETKO
Bola raz jedna krajina, a táto krajina sa volala Potom. Každý, kto sa do nej chcel dostať, musel neprestajne utekať dlhé roky, aby v Potom mohol zastaviť a oddýchnuť si. Každý, kto tam chcel, musel strácať všetko a všetkých, aby v Potom získal späť.
Musel sa neustále trápiť a namáhať, aby mal v Potom pokoj. Musel ničiť svoje zdravie a životy ostatných bytostí neustále dokola, pretože zdravie a mier s ostatnými malo prísť ihneď, akonáhle sa dostane do Potom. Každý, kto tam chcel, musel zabudnúť na dnešok, musel plakať, trpieť, byť vážny a večne 
premýšľajúci, plný obáv a strachov, pretože smiech, harmónia, radosť a vytúžené šťastie, to všetko čakalo vo svetle zajtrajšku vždy až v Potom… Časom sa vytvoril celý systém ciest, ktorými sa vraj do Potom dalo dostať…
Ach, aká zasľúbená bola táto krajina, kde na všetkých čakal skutočný život, nepodmienená láska, blažený mier s každou bytosťou na tejto zemi…
Ako však plynuli dni, roky, životy plné trápenia a očakávaní, človek začal zisťovať, že Potom je ilúziou. Začal chápať, že táto krajina si žiada veľmi veľa obetí a jediné čo ponúka, sú neustále sľuby a požiadavky skrývajúce sa vždy za ďalším rohom. Sľuby lepšie, väčšie, úžasnejšie… Iba hŕstka ľudí sa do Potom dostala, a aj tí, keď tam prišli, nejavili žiadnu známku radosti, extázy, blaženosti, nejavili dokonca ani známky života, boli to len vyprahnutí otroci tejto vysnívanej krajiny. Neexistoval vlastne jediný živý dôkaz, že Potom je naozaj tým, čím sa domnievali, že by mala byť…
Ľudia preto postupne začali chápať, že Potom neexistuje. Neboli totižto hlúpi, a už ich nebavila tá nekonečná hra a jej prastarý trik.
Zistili, že existuje krajina, ktorej sa Potom nemohla ani prinajmenšom rovnať… Do nej nebolo treba vstupovať, nebolo treba robiť nič, skutočnosť bola dokonca taká, že práve nerobením, nemyslením, nereagovaním, neodmietaním, nečakaním, nevzdorovaním, iba tak si mohli uvedomiť dary a dovtedy nepredstaviteľnú lásku tejto krajiny, v ktorej už boli bez toho, aby museli urobiť čo i len jediný krok.
Prišli na to, že tu bola po celý ten čas, zatiaľ čo oni sa chceli slepo doplaviť do Potom… Došlo im, že bez tejto krajiny by nemohli o Potom ani len premýšľať… Tí najvnímavejší si uvedomili, že táto krajina je jedinou krajinou, ktorá skutočne existuje a všetko a všetci sú tu vďaka jej milosti…
,,Ach, áno, je prekrásna, inšpirujúca, blažená, plná lásky a svetla,“ snažia sa opísať ju ľudia zakaždým, keď pocítia jej bozky, dotyky, milujúce objatia, s akými ich nezištne zahŕňa vždy, keď jej venujú hoci len trochu svojej pozornosti…
Tá krajina nechce nič a ponúka všetko!
Nemá meno, formu, nemá obmedzenia, hoci ľudia ju zvyknú volať jednoducho…
TERAZ.
Tak prečo nebyť v Teraz už Teraz?!
S láskou M.
