Biológia a rodové stereotypy
„Muži a ženy sú zo svojej biologickej podstaty rôzni a táto rozmanitosť je pre spoločnosť obohacujúca“, píše pani Oľga Pietruchová na stránkach Je to tak. Skrytá implikácia, ktorá na nás z tejto vety žmurká je, že hoci biológia je rôzna, psychológia je rovnaká alebo zameniteľná. Je to len vec rozhodnutia, slobody, zbavenia sa kultúrnych a spoločenských obmedzujúcich vplyvov. V mnohých aspektoch takzvaného mužstva a ženstva to platí, ale neplatí to všeobecne. A to je to, čomu sa chcem v tomto článku venovať. Interpretačný problémom pritom môže byť aj samotná biologická podstata, nakoľko sme biologické tvory, nielen tvory spoločenské. Čo tým chcem povedať? Viacerí mi v diskusiách pod článkami vyčítajú, že som kartezián, čo znamená, že človeka delím na dušu a telo, akoby boli vzájomne oddeliteľné a paralelné. Opak je však pravdou, človeka nedelím, ale v týchto rozdielnych rovinách nazerania spájam, takže Descartesov psychofyzický paralelizmus je pre mňa cudzím princípom. I duševné fenomény sú závislé na telesných (povedzme mozgových a neurochemických) procesoch a naopak, psychické pôsobia na telesné. Stačí si to uvedomiť na príklade mnohých psychosomatických ochorení alebo na určitých psychických poruchách. Depresia môže vzniknúť na základe neurochemických zmien v istých častiach mozgu, ale aj po závažnej negatívnej životnej skúsenosti. Zaujímavé však je, že antidepresíva, ako neurochémiu mozgu upravujúce molekuly, môžu pomôcť v oboch prípadoch. Takisto ako aj psychoterapia. Najlepšie je, keď obe liečebné metódy použijeme kombinovane.
Biologickú podstatu teda neoddeľujem od psychickej a psychologickej sféry, nie som žiadny kartezián. Práve preto je však ťažké hovoriť o biologickej podstate a hneď na to o tom, že mužskosť a ženskosť, čo sú biologicky značne determinované premenné, chápeme zle a že ide z veľkej strany o nedorozumenie, teda rodové stereotypy.
Pietruchová píše o rovnosti nie v zmysle rovnakosti (sameness), ale v zmysle rovnakého spoločenského postavenia, práv a povinností (equality), či spravodlivého prístupu (equity). S tým aj plne súhlasím. Nejde len o emancipáciu, ale aj rovnosť šancí, zamedzenie znevýhodňovania žien v spoločnosti, zamestnaní a podobne.
Mužskosť a ženskosť vidí filozofia rodovej rovnosti v spoločenskom, politickom a ekonomickom kontexte. Nie však v kontexte biologickom a psychologickom. Práve tu je fókus môjho zamyslenia. Som presvedčený, že to, že používame adjektíva ako mužský a ženský, má svoje hlboké opodstatnenie a že ide o rozdielnosť, ktorá je i psychologická. Koniec koncov, v mojej psychiatrickej praxi narážam v mnohorakých vzťahových problémoch práve na „iné myslenie“ muža a ženy. A povedzme si pravdu, kto z nás nezažíva problém partnerskej komunikácie nielen ako problém stretu nerovnakého sveta jedného a druhého človeka, ale ako samotnú odlišnosť mužského a ženského akcentu? Veď preto majú muži tendenciu stretávať sa aj bez žien, aby našli vzájomné porozumenie, robili spolu to, čo majú radi a prípadne sa jeden druhého pýtali, kým tie ich ženy vlastne sú. A takúto istú tendenciu majú ženy, keď spolu na káve debatujú o svojich snoch, problémoch a priateľkách, partneroch, či synoch. Alebo si chcú od druhého pohlavia jednoducho oddýchnuť. Táto inklinácia k jedincom rovnakého pohlavia sa nazýva homosociálne správanie. Nastáva, keď z istých vnútorných, spoločenských a nesexuálnych dôvodov, vyhľadávame príslušníkov rovnakého pohlavia a spolu sa venujeme „svojim témam“ alebo koníčkom. Práve ono má základ v istých odlišnostiach a nebolo by ho, keby nebolo týchto odlišností. Samozrejme, že čisto (separovaná) biologická dištinkcia by na takýto typ správania nestačila.
Rodová rovnosť, ako politický prúd, upozorňuje na rodové stereotypy (gender stereotypes). Ide o nerealistické a zjednodušené obrazy mužskosti a ženskosti a idealizované, či očakávané vzory toho, ako sa má správať muž a ako žena. Tým, že sa opakujú, vytvárajú zdanie prirodzenosti. Teda, ak ženy plačú, keď sa im starosti nakopia nad hlavu a muži si zvyknú viac vypiť, tak to nie je ich prirodzené správanie. Je to len akási naučená rola, do ktorej sú už kvázi povinní štylizovať sa. Nemá to nič s ich prirodzenosťou. Problém je zrejme vo výchove, v ktorej bolo množstvo žien vedených k tomu, aby prejavovali svoje emócie a kvantum mužov, aby emócie zadržiavalo. Preto plač ako fontána uvoľnenia a alkohol ako prostriedok zadržania. Z psychiatrického hľadiska by som si dovolil tvrdenie, že je to akýsi problém sugescie: tento štýl zvládania ťažkostí bol deťom výchovou vsugerovaný, kolektívne upevňovaný a našou úlohou je spoločnosť zbaviť týchto sugescií.
Chcel by som upozorniť na to, že:
a) sa tu neberie do úvahy alternatíva, že tento štýl správania môže byť podmienený aj skutočnými biologickými rozdielmi medzi mužmi a ženami, nielen rigidnou výchovou. Mám na mysli modulačnú rolu testosterónu u muža a estrogénu a progesterónu u ženy (pôsobia na receptory tých istých mozgových štruktúr muža a ženy a tým jemne modifikujú ich správanie, preto je napríklad žena v období menštruácie citovo zraniteľnejšia)
b) sa tu neberie do úvahy ani alternatíva, že tento štýl správania vznikol vývojovo, teda nie v zmysle výchovy, ale ľudského vývoja (je totiž možné, že ženy aj z evolučného hľadiska potrebujú viac prejavovať svoje emócie a muži zas viac kontrolovať – možno išlo o riešenie prehistorickej potreby citovo vrelej výchovy detí a isté ovládanie si vyžadujúceho lovu a boja)
Pokiaľ viem, zistilo sa niekoľko čisto biologicky podmienených rozdielov medzi mužmi a ženami:
1. Ženy sú viac prosociálne. Viac sa angažujú v charitatívnych činnostiach, zaujímajú sa o spoločenské dianie a venujú sa tomu, aby sa i druhí v ich okolí mali dobre. Dajú aj viac na názor druhých, ich zmýšľanie je demokratickejšie. Zrejme to súvisí s lepšou schopnosťou empatie.
2. Muži sú agresívnejší. Ide o biologickú, testosterónom modulovanú, vlastnosť, ktorá je prítomná aj u samcov rôznych živočíšnych druhov, človeka nevynímajúc. Badať ju už v rannom veku.
3. Muži majú lepšie zrakovo-priestorové schopnosti, čo bolo potvrdené napríklad aj u samcov potkanov.
4. Ženy majú lepšie verbálne schopnosti, lepšie sa vyjadrujú, slová volia šikovnejšie a priliehavejšie situácii, v ktorej sa nachádzajú.
5. Muži majú vyššiu pohotovosť k nevyberavým sexuálnym kontaktom. Psychológ David Buss za tým vidí evolučnú stratégiu samcov k čo najväčšiemu rozšíreniu svojich génov. V rámci primátov to platí najmä pre bonobo šimpanzov (píšem o tom v jednom z článkov), ale i u človeka.
6. Tento krátky sumár by som doplnil o pomerne dôležitú vec. V rámci neurovedeckého výskumu sa výsledky jednotlivých experimentov odlišne posudzujú na základe pohlavia zúčastnených jedincov. Takto sa prišlo na mnoho jemných odlišností v informačnom spracovaní, vnímaní a reaktivite centrálneho nervového systému medzi mužmi a ženami.
Z týchto biologických rozdielov môže prameniť skreslenie mužsko-ženských rozdielov do takzvaných rodových stereotypov. Stereotyp tu chápem v zmysle niečoho, čo sa objavuje častejšie u jedného z pohlaví. To však nie je len vec jednoduchej štatistiky, pýtať sa treba, prečo sa to a to opakuje. S konceptom rodovej rovnosti sa rozchádzam v interpretácii tohto fenoménu.
Ak majú ženy lepšiu empatiu, tak to nemusí byť len záležitosťou empatickej výchovy. Môže to byť schopnosť žien, ktorá je biologicky determinovaná a modulovaná (estrogén, oxytocín), ale ktorá sa objaví len pri správnej výchove (teda výchove, ktorá je zo strany rodičov tiež empatická a povedzme, že v tom hrá kľúčovú rolu empatia matky, o ktorej u nás toľko píše Jozef Hašto – viac jeho články omentalizácii ako komplexnej empatii). Stretáva sa tu biológia a genetika s pozitívnym výchovným vplyvom (zámerne nepíšem o výchove k stereotypu, pretože takáto výchova sa nedeje pod tlakom generovať istý typ človeka, ale pritom vedie k človeku spoločensky veľmi hodnotnému).
Pri rodovom stereotype máme tendenciu považovať danú vlastnosť alebo prejav za prítomný skôr v jednom z pohlaví. Predsudok, ako pred-pripravený predpoklad prítomnosti daného prejavu, sa nezakladá na univerzálnej pravde. Stereotyp teda nie je univerzálne pravdivý, pretože nevytvára priestor pre (o niečo menej častú) skúsenosť, že totiž môže byť daná vlastnosť alebo prejav prítomný aj u opačného pohlavia. Stereotyp však nie je len tak spadnutý z neba, lebo sa predsa len zakladá na určitej ľudskej skúsenosti (a často aj biologickej predispozícii). Na samotnom termíne stereotyp v zásade nevidím nič zlého, pretože život každého z nás je práve na stereotypoch založený, či sa to niekomu páči alebo nie. Chybou je, keby sme ho programovo považovali za absolútny, za niečo nemenné a nepreklenuteľné, nakoľko stereotypy sú tu aj na to, aby sme ich prekonávali – čo je aj na pôde psychoterapie nesmiernym obohatením ako pre terapeuta, tak pre pacienta.
Pri úvahách o stereotypoch je dobré uvedomiť si aj rolu biologickej predispozície. Pri určitých biologických danostiach je ľahšie osvojiť si danostiam zodpovedajúce činnosti, čo však neznamená, že si ich nemôže osvojiť osoba bez týchto predispozícií. Je len menšia pravdepodobnosť, že sa tak stane (výnimka môže byť práve na základe toho veľmi ocenená). Bolo by viac než vhodné, aby existovala rovnosť šancí, ale robiť so sekerou v ruke budú zrejme napriek tomu častejšie muži a v charitatívnych organizáciách, či škôlkach, zas ženy. To je prirodzený výber, nie výber na základe akýchsi kvót, ku ktorým v určitých sférach rodová filozofia vedie. Je napríklad absurdné stanovovať si kvóty na podiel žien v parlamente, či iných inštitúciách, ak sa do nich zodpovedajúci počet žien v pomere k mužom ani nehlási. To už by ani nebola rovnosť šancí pre každého (nerovnaký podiel mužov a žien v určitých inštitúciách koncept rodovej rovnosti nazýva rodová asymetria, gender assymetry a tá môže viesť k takzvanému rodovému vychýleniu).
Kvôli prehľadnosti by som zatiaľ povedané zhrnul do niekoľkých téz:
A. Existujú biologické rozdiely medzi mužmi a ženami.
B. Tieto biologické rozdiely nie sú od psychologického prežívania alebo vonkajšieho správania separované veličiny, naopak, s nimi viac alebo menej súvisia.
C. Psychologické premenné sú prístupné výchove a spoločenským vplyvom. Sociálne faktory majú na rozdiely medzi pohlaviami, podobne ako biologické, modulačný vplyv. To znamená, že nie úplný a že biologické a sociálne vplyvy sa niekde v psychologickej rovine stretávajú.
Cenná psychologická tradícia
V náhľade na mužstvo a ženstvo je podľa mňa neprekonaným príkladom Carl Gustav Jung. Existenciu mužského a ženského princípu priam predpokladá. So samozrejmosťou ho používal vo svojich knihách a teóriách a pracoval s ním aj v praxi. Nemáme tu niečo odtrhnuté od ľudskej psyché, práve naopak. Napriek tomu, že ich odlišoval, považoval za nutné, aby sa navzájom vyvažovali, pretože ak sme mužom, tak polovica nášho srdca môže patriť princípu ženskému, ktorý by sme mali do svojho mužstva integrovať. Tým sa o svoju mužnosť neoberieme, iba ak v zmysle mužnosti povrchne a povedzme že stereotypne nahliadanej. Skôr sa staneme mužom, ktorý sa spriatelí so svojou vnútornou ženou – pretože, ako je pravda – aj muži sú citliví a niekedy túžia po plači a aj ženy chcú byť občas agresívne a udrieť si päsťou. Takýto princíp vnútorného zrenia však nie je možný bez toho, aby sme to mužské a ženské neodlišovali a nevedeli identifikovať.
Čisto psychologicky a teoreticky sú aj obe pohlavia schopné toho istého. Prakticky sú však muži zameraní skôr na vôľu, racionalitu a výkon, kým ženy na emocionalitu a vzťahy. Muži pri problémoch často projikujú nechcené časti problémov alebo samých seba do okolia a svoje chyby majú tendenciu externalizovať. To znamená, že ich pripisujú niekomu inému a často je tým označeným vinníkom práve žena. Jan Poněšický na margo tohto procesu spomína, že práve takto vznikla v histórii ľudstva žena ako čarodejnica, žena ako nižšie stvorenie, ale aj žena ako éterická bytosť (pretože muži do nej projikujú aj romantické ideály, ktoré v sebe priznávajú len veľmi zriedka).Zaujímavé je, že žena je takmer celoživotne nespokojná so svojim zovňajškom a má tendenciu sa neustále upravovať, ale svojim ženstvom si je omnoho istejšia ako muž svojim mužstvom. To si on naopak musí celý život neustále dokazovať. Preto tak často počúvame „buď predsa chlap!“, ale „buď už konečne ženou“ nepočujeme nikde, pretože žena jednoducho ženou je. Konkrétne Poněšický hľadá stopu vo vývine dieťaťa, respektíve v ťažkostiach oddelenia medzi chlapcom a matkou, pričom tento proces je omnoho jednoduchší v prípade oddelenia dievčaťa od matky.
Mnoho žien je však od matky oddelených nedostatočne, pretože majú spoločný feminínny základ a isté vzájomné podobnosti. Preto ženy majú nejasnejšie osobné hranice, v porovnaní s mužmi, ktorí si ich zas definujú až príliš obmedzujúco. Pocit menejcennosti muži riešia zdôraznením maskulinity, ženy však často paradoxne tiež: teda preberaním hodnôt mužského sveta a snahou byť úspešnejšie ako muži. Tým však nepriamo poukazujú na to, že práve mužský svet je ten lepší (čo samozrejme nie je pravda). Spomínam to preto, lebo sú to zaujímavé obsahy z hľadiska presadzovania gender ideí. Muži sa ich často stránia a ohradzujú sa proti nim (pocit menejcennosti a strach zo straty svojej presne definovanej maskulinity), kým ženy ich bojovne pretláčajú aj za cenu popretia rozdielov medzi ženským a mužským (pocit menejcennosti a strach z podriadenosti mužom).
Radikálny feminizmus môže mať na kolektívnej úrovni práve naznačené korene. Feministická psychoterapeutka depresiu u ženy nebude chápať ako následok nedostatočnej sebarealizácie a vnútornej slobody, ale bude ju interpretovať ako následok utláčania ženy mužským svetom a nedostatok ženských slobôd a možností. Tieto interpretácie sú síce podobné a feministka môže túto ženu skutočne vytiahnuť z ulity depresie, ak jej asistuje v osvojení si určitých schopností a porozumie jej aj na psychologickej rovine. V pozadí je však filozofia a politické ciele, ktoré v tomto individuálnom prípade môžu byť len konštruktom, ničím viac. Pretože túto terapeutku môže onedlho navštíviť muž s podobnou depresiou, ktorá je následkom nedostatočnej sebarealizácie a vnútornej slobody a feministka nesiahne k svojmu osvedčenému modelu, lebo z presvedčenia predsa nemôže tvrdiť, že ženský svet mu kradne jeho slobodu a možnosti. V skutočnosti to však v mnohých prípadoch práve tak je. Pre tohto muža je jeho ženský svet, ktorým je obklopený (matka, sestry, stará matka), nad jeho sily a slepo sa korí pred jeho požiadavkami. Aby som však jeho problém interpretoval, nezaložím predsa antifeministickú psychoterapiu. Naopak, odlišujem psychologické aspekty a ostatné nechám na pacientovi. Nevnorím sa do politických a sociálnych premenných, nevnucujem mu konštrukty, ale snažím sa porozumieť jeho vlastnej, jedinečnej a neopakovateľnej situácii.
Prečo ideológia?
Spýtajte sa zástancov rodovej rovnosti na nejakú mužskú alebo ženskú vlastnosť. Nebudú vedieť a ani chcieť odpovedať. Pretože všetko by to nakoniec bol len rodový stereotyp. Povedzte im, že chcete prehĺbiť svoje srdce ženy alebo srdce muža a budú vám vysvetľovať, že z hľadiska biologického síce ste žena alebo muž, ale pohlavie je len sociálnou záležitosťou, je to niečo vnútené spoločnosťou a výchovou. Môžte mať srdce človeka, ale životnú dráhu ženy alebo muža v jej konkrétnej podobe si vyberáte. To je cesta smerom k životnej slobode a spokojnosti. Búranie stereotypov je jej súčasťou a ako som povedal vyššie, aj z môjho hľadiska nadmieru potrebným dejom. Avšak mužskosť a ženskosť na psychologickej a praktickej rovine (teda nielen biologickej) podľa mňa nesporne existuje a v procese akceptácie seba samého je potrebné ju prijať. Akceptácie seba ako jedinečnej bytosti, teda aj ako jedinečného muža a jedinečnej ženy (to je predsa tiež proti stereotypom) a v procese svojho individuálneho a neopakovateľného zrenia. Nepovažujem mužské a ženské za niečo, čo je možné trhať od biologických daností v mene sociálno-politických cieľov, ale za niečo, čo je možné prijať a potom rozvíjať v slobodných voľbách na všetkých križovatkách, na ktorých len človek počas svojej životnej trati môže stáť. Prijatie je pre akékoľvek vnútorné zrenie podmienkou číslo jedna.
Považujem za normálne hovoriť o niečo mužskom a o niečom ženskom a nemusím byť hneď obviňovaný, že som utláčateľom alebo rigidným človekom (chlapom), pokračujúcim v dlho zatavených stereotypoch našej spoločnosti.
Rodová rovnosť je filozofiou a vo svojom učení sa odvoláva na filozofov. Príchuť ideológie jej dodáva jej politické presadzovanie a akýsi podtón, z ktorého cítiť, že stačí, aby to bolo práve takto, ako tvrdia jej zástancovia a konečne sa nám bude na tejto zemi dobre a slobodne žiť.
Motorom k dosiahnutiu rodovej rovnosti je búranie rodových stereotypov a tradičného/ stereotypného prerozdelenia úloh v rámci rodiny. Práve chápanie role matky a role otca ako stereotypných a teda snaha o elimináciu týchto stereotypov môže byť pre spoločnosť do istej miery rozkladná. Tieto stereotypy údajne znevýhodňujú ženy tým, že sú prílišne zaťažované starostlivosťou o domácnosť a mužov zas znevýhodňuje pri výchove detí a hlavne po rozvode, píše Pietruchová. Ženám by sa mali uvoľniť ruky pre sebarealizáciu, inými slovami, po pôrode by nemali deťmi strácať čas. Podobne zmýšľal Lenin a socialistická spoločnosť, ktorá prevzala dieťa do svojej opatery a žena mala ruky voľné pre prácu vo svojom zamestnaní a hlavu pre svoju kariéru. Úlohou spoločnosti je teda niečo ako oslobodenie žien od detí, čo umožňuje slobodné kariérne seba-utváranie sa žien.
Koncept rodovej rovnosti kritizuje materstvo ako ženskú rolu, ktorá je biologicky determinovaná a ženy nepustí ďalej, teda nedovolí ich pracovné uplatnenie, pretože podľa konceptu biologickej determinácie je to jednoducho ich osud a ich údel, do ktorého sa narodili (znova takmer citujem Oľgu Pietruchovú z najnovšieho článku v Je to tak). Spoločnosť má vytvoriť podmienky, kde sa o deti postará niekto iný (škôlka) a zabezpečiť, aby si aj otec rovnako plnil svoje rodičovské povinnosti. Ak tomu dobre rozumiem, nielen mužstvo a ženstvo, ale aj otcovstvo a materstvo sú len sociálnym konštruktom, ktorý je s výnimkou pôrodu plne zameniteľný. Článok píšem o mužstve a ženstve, ku ktorým však otcovstvo a materstvo integrálne patria. Rodičia predsa nehrajú karty o to, kto sa o dieťa postará a komu bude možné realizovať sa.
Nebudeme sa zaoberať deľbou práce v rodine. Každý rodinný systém ju má nejako nastavenú. V mojom okolí je otec vždy aktívnou osobou výchovy, nie len pasívnym činiteľom niekde v pozadí, ktorý zvonka nosí peniaze. Argumentácia tradičnej deľby práce v rodine zas trochu zaváňa socializmom a nemá nič s podstatou otcovstva alebo materstva. Biologické tu opäť nejako súvisí so psychologickým. Máme tu napríklad psychológiu vzťahovej väzby (ide o viacero autorov počnúc Bowlbym, u nás ju presadzuje najmä docent Jozef Hašto), ktorá má svoj neurobiologický základ (endogénne opioidy, oxytocín, zrenie emočných mozgových štruktúr dieťaťa a podobne) a pre ktorú je kľúčový najmä vzťah matky a dieťaťa (podobne aj otca s dieťaťom, dojčenie je však zvláštnym elementom tohto vzťahu, ktorý nemá v žiadnom prípade len nutričnú funkciu). Autori zaoberajúci sa vzťahovou väzbou sa zhodujú na jej zásadnom vplyve pre budúce psychické zdravie jedinca a pre jeho vzťahy v dospelom živote. Vzťahové puto medzi matkou a dieťaťom je totiž do istej miery modelom pre všetky ostatné vzťahy v živote. Vzťahu dosť dlhú dobu trvá, než sa plne utvorí, respektíve umožní prinajmenšom vytvoriť primárnu dôveru avzťahové bezpečie dieťaťa voči svetu a voči druhým ľuďom. Tu nejde len o milé pohľady a úsmevy matky v prvé mesiace po pôrode, tu ide o to, že matka je k dieťaťu k dispozícii, že naň jemnocitne reaguje a že vie korigovať jeho emocionálne detské búrky. Z tohto dôvodu mnoho autorov, či už psychiatrov alebo psychológov, neodporúča začať s dochádzkou do materskej školy skôr, ako je dovŕšený tretí rok dieťaťa.
Čo urobí vo svojej situácii žena ako matka je samozrejme jej rozhodnutím. V istom veku je tiež možné, že s dieťaťom ostane na „materskej dovolenke“ otec, zvlášť, ak je citlivým a pozorným otcom, to znamená, zvlášť ak vie reagovať na detské potreby. Ale poprieť úlohu matky ako zásadnú pre utváranie podmienok pre psychické zdravie malého človiečika, je z pohľadu psychiatrie i psychológie jednoznačne krok späť. Matka totiž nie je len funkcia vynosenia a porodenia. Matky máme všetci na celý život. A nech už je akákoľvek, kľúčové emocionálne zážitky s ňou (ktoré si samozrejme explicitne nepamätáme) sme prežili vo svojich prvých mesiacoch a rokoch.
Úloha rodiča skutočne nie je viazaná na jedno pohlavie, v tom má Pietruchová pravdu. Je viazaná na pohlavia dve, je viazaná na otca a na matku. Výchovná absencia otca je niečo, čo u svojich pacientov pozná snáď každý psychiater a psychoterapeut.
Nemusíme zamieňať rovnoprávnosť a rovnosť šancí s potieraním ľudskej mužskosti a ženskosti a s degradáciou role matky. Nemusíme sa klaňať spoločnosti ako pôvodine toho, čo chápeme ako mužské a ženské, ba čo viac, bez prispenia psycho-biologických procesov.