Jeden statočný samuraj po dlhom a hrdinskom živote prekročil prah večnosti. Skôr ako sa dostal do raja, mal prejsť peklom. Ocitol sa vo veľkej sieni. V jej strede bol stôl plný lákavých jedál. Ale tí, ktorí sedeli za stolom, boli vychudnutí, bledí, vycivení a celí podráždení od hladu. „Ako je to možné?“ pýtal sa samuraj svojho sprievodcu, „veď majú pred sebou všetky tie Božie dary“. “Keď sem prichádzajú,“ vysvetlil mu anjel, „dostanú veľké lyžice, ktoré musia držať úplne na konci, ale tie majú rúčku dlhú jeden meter, nikdy sa im nepodarí dostať do úst ani omrvinku.“ Statočný samuraj bol zhrozený a neprial si nič iné, len sa už dostať do raja. V raji však bola rovnako veľká sieň, taký istý stôl uprostred, tá istá ponuka vyberaných jedál a tie isté veľké lyžice, s tými istými pravidlami na používanie. Bol tu však jeden veľký rozdiel. Ľudia okolo stola boli veselí, sýti, dobre živení a prekypovali radosťou. “Ako je to možné?“ čudoval sa samuraj. Anjel sa usmial: „V pekle sa každý snaží nabrať si jedlo a vložiť ho do vlastných úst, lebo to tak robili po celý svoj život. Tu je to naopak. Každý naberá jedlo a usiluje sa ho vložiť do úst svojho suseda.“
Urobme všetko dobré, čo môžeme urobiť hneď a láskavosť, ktorú môžeme niekomu prejaviť, prejavme hneď. Neodkladajme to na neskôr ani to nepodceňujme.
