Návod na život-IV.časť

… ideme na ….

8. Ak chcem pomôcť iným, najskôr musím pomôcť sebe

Alebo:  JA som na prvom mieste, pomôžem najskôr sebe do takej miery, aby som bol/a schopný/á pomáhať iným.

Bez praktických skúseností sú všetky teórie nanič!

Alebo: Môžem vedieť ako sa maľujú obrazy, môžem o tom vedieť rozprávať hodiny, všetci budú užasnutí… ale keď vezmem štetec/ceruzku, neurobím nič, čo by sa podobalo tomu o čom rozprávam.  Čo tým chcem povedať? Učme sa od ľudí, ktorí vedia o čom hovoria, lebo tým žijú. Teoretikov je mnoho, ale len málo ľudí sa nebojí žiť tým, čomu veria. A pritom to nie je vôbec ťažké/zložité! Je to len o viere v seba, sebaláske a snahe niečo vo svojom živote zmeniť. Poznám dosť ľudí, ktorí mnoho Vedia, ale nežijú podľa vedomostí. Nepochopiteľné, že teóriu a prax nedokázali spojiť!

Zdokonaľujem sa, nezastavme nikdy v práci na sebe, pátrajme a hľadajme odpovede na to, ako byť lepším/dokonalejším/bližšie k Bohu.

Buďme zdravými nielen fyzicky, ale najmä emocionálne, mentálne a duchovne. Buďme na pozore pred každým, kto nás chce viesť, kto vodu káže- ale víno pije. Držme sa toho, kto nás naučí chytať ryby- nie takého, kto nám ich bude denne nosiť pod nos. Pozor! Z tohoto vzniká závislosť na vodcovi (zasa ovce a pastier, bez ktorého sa ovce samé nedokážu najesť. Nebuďte ovce- buďte barani! Buďte tvrdohlaví, neprestávajte pátrať, hľadať, nedôverujte a pochybujte o všetkom). Každý, kto iných učí, má byť hrdý na každého žiaka, ktorý učiteľa dokáže vedomosťami/prácou predbehnúť/preskočiť. Prečo? Je to známkou, že je dobrým učiteľom a žiaka dobre pripravil.

Nikoho si nestavajme na piedestál, nikoho nemajme za modlu, nikoho neidealizujme- všetci sme LEN ľudia. Všetci sme  seberovní. Ak si vytvoríme o niekom skreslené predstavy, z reality budeme prekvapení/smutní/rozčarovaní. Ale je to len naša predstava/subjektívny pohľad… tak nám treba 😀

Niektorý človek sa len mihne našim životom, ale zapôsobí tak, že na neho nedokážeme zabudnúť do konca svojho života. Ale vieme, že bol pri nás možno práve na túto konkrétnu chvíľu, pre tento okamih- aby nás naučil to a to. Potom sa naše cesty rozídu a my máme pri sebe iného človeka. Je to ako putovanie púšťou od jednej oázy k druhej. V každej nájdeme to, čo nás posilní/povzbudí pred ďalšou cestou. Vnímajme tak i našich učiteľov/radcov. Ak sa naučíme všetko, čo máme, ideme ďalej. Nezotrvávajme tam, kde už nemáme čo získať/naučiť sa… strácame tak čas, ktorý by  sme mali venovať inému človeku.  Ak dokážeme povedať NIE, už pri tebe nebudem, odchádzam; ak je to v súlade s našim vnútorným svetom, ak súhlasí i rozum- tak je to správne. Nedá sa byť s niekym/nikde na silu/len preto, že  sa to má/čo by povedali iní.  A z toho vyplýva ďalší bod:

9. Stojím si za svojimi presvedčeniami, ak vychádzajú z hĺbky mojej duše

Toto je o viere v seba… Určite sa nám mnohokrát stalo, že to v čo sme verili, sa iní snažili znevážiť/zosmiešniť/znegovať, jednoducho sme boli vystavení pochybnostiam o správnosti toho, v čo veríme.  Skúsme popátrať, čo sa stalo: vydržali sme, obstáli v tejto skúške viery v seba? Alebo sme podľahli a prijali to, čo nám iní ponúkli.

Rovnaké je to i s ľuďmi. Na každého máme nejaký názor. Je hlúpe/nerozumné ak niekoho osobne/dobre/dôkladne  nepoznáme, a napriek tomu si  vytvoríme naňho nejaký názor.  Ideme na príklad:

som v novej práci. Mám kolegynku, ktorá na každom vidí len to zlé. Prečo? Nemá vypestovanú sebalásku, potrebuje ukazovať na nedostatky iných, aby zakryla tie svoje. Ona tých ľudí pozná dlhšie ako ja a ja prijmem jej presvedčenia/názory o nich. Čo sa stane? Začnem sa na ľudí pozerať jej očami, môj pohľad bude skreslený a ja si nevšimnem, aké kvality tí ľudia majú. Čo som mala na začiatku urobiť? Vypočuť si kolegynku s tým, že „no veď uvidím, ako tí ľudia na mňa zapôsobia“. Sama si utvorím vlastný názor na základe skúseností s tým ktorým človekom. Ale nie po jednom dni, nie po dvoch… Všetko chce čas, a rovnako i ľudia sa dokážu otvoriť tomu druhému až na základe vzájomnej dôvery a istej duševnej príťažlivosti. Niekedy je to oveľa oveľa jednoduchšie, ak máme kolegynku, ktorá nám o každom  hovorí len pozitíva. Potom sa na tých ľudí pozeráme úplne inak, ako v prvom prípade. Ako sa my správame, tak sa budú aj ľudia správať k nám. Ak sa usmievame na svet- svet sa bude usmievať na nás. Veľmi jednoduché pravidlo! Čo vysielam, to sa mi vráti.

Možno s poviete: ale čo ak ja niekomu verím, a ten dotyčný ma sklame? Zasa začínam od seba a skúmam, čo som urobil/a, ako som sa správal/a. Nedal/a som príčinu k niečomu takému (som dôkladý/á a poriadne pátram)? Ak príčinu nájdem v sebe, tak je to jasné- vrátilo sa mi to, čo som vyslal/a. Ak nenájdem, chyba bude na opačnej strane a v tomto prípade skúmam, čo sa mohlo stať, že som sklamaný/á. Nikto nás nemôže sklamať, pokiaľ si ho niekam nezaškatuľkujeme a nemáme ho na „nejakom“ pomyselnom piedestále (písala som o tom vyššie). Lebo ak by sme na neho pozerali ako na obyčajného omylného človeka, ktorý sa stále učí- rovnako ako my, tak by sme sklamaní neboli. Znova- nikto nie je viac, ani menej ako ja, všetko je škola!