Návod na život VII. časť

No a s touto časťou končíme 🙂

ak Vás napadne nejaké pokračovanie, sem s ním 😉

14. Som hrdý/á na to, kto som

S podtitulom: pred nikým sa neponižuj, ale nad nikoho sa nepovyšuj.

Tento bod je veľmi dôležitý. Pozor však, aby sa naše zdravé sebavedomie nezačalo obšmietať okolo pýchy 😀 to už by bolo niečo iné.

Je to všetko (od bodu k bodu) o láske k sebe o sebaprijatí a viere v seba. V tomto bode sa znova zastavím v detstve.  Máme susedku, býva s dcérou kúsok od nás. Janka má asi 13 rokov, veľmi dobre sa učí, čoho si je patrične vedomá. V tomto prípade ju príliš mama chváli a vyzdvihuje to, čo vie. Nejde už o sebavedomie, ale o pýchu. Vystupuje na svoj vek príliš sebavedome až arogantne s bradou a noštekom až moc zdvihnutým 😀 Pritom v živote ešte nič (okrem tej úspešnej školy) nič nedokázala. Samozrejme je dobré deti chváliť za to čo sa im podarí, čo dokážu- ale aj to má isté hranice. Akonáhle sa tieto hranice prekročia, povýšeneckosť detí sa začne prejavovať aj medzi ich priateľmi a buď sa prejavia ako malí diktátori, alebo nebudú mať nijakých priateľov (čo je prípad Janky). Smutné, ale pravdivé.

Druhý príklad je z mojej bývalej práce. Mali sme vedúceho, ktorý sa nosil ako páv, na všetkých pozeral zvrchu a všetkým dokazoval, kým je. Keď sa dalo, tak človeka zhodil posmeškami, prípadne si ho nemiestne doberal…  samozrejme ho podľa toho všetci mali „radi“.  Pritom zabudol, že ako ľahko vyšiel hore (vypracoval sa cez majstra až na vedúceho), tak jednoducho môže padnúť. Mnohí si toto neuvedomujú. Je zvláštne pozerať na takéhoto človeka z pozície: uvedomujem si, že sme si všetci seberovní. Pripadalo mi to jeho správanie a vystupovanie veľmi smiešne. Na čo sa hrá? Krásne proti nemu pôsobil riaditeľ (s titulmi pred i za menom), ktorý sa dokázal porozprávať s kýmkoľvek, zobral do úvahy všetky nápady a rady, ktoré mu boli ponúkané. Diskutovať s ním bola radosť. Nepôsobil akoby zjedol všetku múdrosť sveta, ale bola z neho cítiť zdravá pokora a akceptácia všetkých naokolo.

15. Všetky vedomosti, všetko čo sa naučím/prečítam prenášam do praxe/ do svojho života

Na toto by sme nemali nikdy zabudnúť. Pripomenul mi to priateľ, ktorého som sa spýtala, čo ešte pridať, aký bod. Nie je jednoduché naučené/zaužívané veci aplikovať tak, aby hneď fungovali. Starší to majú určite oveľa horšie, pretože to množstvo zážitkov/ negatívnych skúseností/vzťahov/konfliktov,  ktoré zažili, sa len tak nedajú zabudnúť. Všetko chce čas a len čas dokáže zahojiť akúkoľvek ranu. Dnes som pridávala na FB citáty a jeden sa  k tomuto krásne hodí:

Tešte sa zo života, ktorý žijete. Tešte sa z toho, že keď ráno vstanete, postavíte sa na vlastne nohy. Tešte sa z toho, že sa dokážete sami najesť. Tešte sa, že dýchate bez prístrojov. Tešte sa, že ste. Nehovorte, že Váš život nestojí za nič. Lebo časom zistíte, že život je to jediné, pre čo sa oplatí žiť.
(anonym)

… tak sa tešme, radujme a žime najlepšie, ako sa dá. Nehľaďme dozadu, nepočítajme stratený čas/prehry/neúspechy, ale vnímajme to, čo sme sa z toho naučili- čo nám to dalo do budúcnosti. Ďakujme za všetko, čo sa nám dostáva, lebo to nie je málo. Vnímajme prítomný okamih a užívajme si všetko naplno! Len tak na sklonku života budeme môcť povedať- „Žil som rád/rada, ničoho neľutujem, som vďačný/á za všetok čas na Zemi “