Nežiadame od seba príliš?

Určite každý poznáme aspoň jedného človeka, ktorý si o sebe myslí, že je majster sveta, že je úžasný a dokonalý a pritom je neschopný, lenivý a bez akejkoľvek snahy posúvať sa vpred, nerobí mu problém druhým nadať, obviňovať ich, ohovárať a vylievať si na nich zlosť… Tento problém je všeobecne rozšírený a často rozoberaný. Nie je treba ho znova otvárať…Ale čo ak je problém opačný? Čo ak si človek prežil prvú alternatívu, že ubližoval všetkým okolo a to sa mu nakoniec vypomstilo natoľko, že sa rozhodol zmeniť sa. Zmena však nemusela byť úplne správna. Človek sa mohol zmeniť natoľko, že už mu nevadil nikto v okolí, ale začal nenávidieť, či zavrhovať sám seba. Už na druhých prestal „útočiť“, prestal im vyčítať ich chyby, všetok hnev nechal v sebe a snažil sa pre druhých robiť všetko, čo mohol. Je to síce pekné, ale predsa to má jeden háčik. Ak uprostred zastavíme negatívne myšlienky, ktoré sme sa chystali vytvoriť v súvislosti s nejakým človekom, tak všetka negativita ostáva v nás. Je síce fajn, že sme ju neposlali smerom k druhej osobe, ale tak či tak tá negativita niekam ísť musí. A ak ju hneď nejako nespracujeme, alebo nepremeníme na niečo lepšie, ukladá sa v nás. A keď  to pôjde takto ďalej, začne nás to zožierať. Uvedomíme si, že myslíme negatívne a keďže máme tú negativitu už v sebe, začneme sa nenávidieť a obviňovať, že sme neschopný v mysli druhých neohovárať, nemyslieť si o nich zlé. Začneme si vyčítať našu neschopnosť to zmeniť. Sme znechutení a naštvaní sami na seba, lebo sme neschopní. Čakáme od seba, že budeme vedieť hneď všetko vyriešiť, že predsa môžeme byť dokonalí už teraz, keby sa posnažíme. Ale predsa len niektoré veci chcú čas. Tak prečo sa hnevať, že niečoho nie sme schopní už teraz? Chceme… a chceme všetko hneď. Trpezlivosť väčšina ľudí postráda. A keď nám niečo nejde hneď, tak sa zasekneme, naštveme a hodíme o zem. Veď predsa ako je možné, že sme takí hlúpi, aby sme si nevedeli sami pomôcť, keď vieme presne čo máme robiť. Ale len vieme… a to nestačí. Pokiaľ je to len v hlave, je to na nič. Koľko duchovne zameraných kníh už niektorí ľudia prečítali a predsa nie sú osvietení, ba dokonca sa ani veľmi nezmenili oproti tomu akí boli pred tým, než začali čítať. Jediné čo sa zmenilo je, že im narástlo ego kvôli vedomostiam. Ale vedomosti sú k ničomu, ak ich nevieme použiť, resp. duchovné vedomosti sú zbytočné, ak nimi nežijeme. Jeden príslušník mojej rodiny veľmi rád číta Osha. Povedala som si, že to asi nie je nič moc, keď sa nijak výrazne nemení. A to prečítal už pomaly všetko, čo bolo od Osha distribuované. Nedávno mi zhora poradili, aby som si prečítala 2 knižky  Osha. Síce sa mi veľmi nechcelo, prečítala som. A dalo mi to neuveriteľne mnoho. Iba dve knihy a toľká múdrosť, že by mi trvalo roky kým by som na to došla sama. Povedala som si, tak ak sú všetky jeho knihy takéto, ten príbuzný už musí byť osvietený. A predsa, nie je. Pretože iba číta, nežije a chváli sa tým, čo vie. Je známe, že človek, ktorý vie rečniť a prednášať, využívať dokonale dar reči, hrať sa so slovíčkami je cenený viac ako ten, kto je ticho a len načúva. Pritom môže vedieť ešte viac, než ten, kto hovorí. Pretože tá najväčšia múdrosť sa slovami vyjadriť nedá. Tú treba cítiť a žiť ňou. Ak máme schopnosť načúvať, budeme múdrejší než ten, kto iba počúva. Pretože medzi načúvaním a počúvaním je veľký rozdiel… Počúvať vie každý, kto má vyvinutý sluch. Ale načúvať vie len ten, kto neprijíma len ušami, ale i hlavou a srdcom. Preto sa snažme načúvať všetkému a všetkým a zbytočne neplytvať slovami, keď  to nie je potrebné. Nech sú naše reči ku prospechu a pomoci, nie k zlu a nedorozumeniam. Niekedy je menej viac a len málo ľudí vie načúvať tichu. Skúsme sa to opäť naučiť. To je cesta k meditácii a uvedomeniu.

Nežiadajme od seba príliš. Nebudme príliš kritickí voči sebe i druhým. Pretože mýliť sa je ľudské a kto dokáže zo svojich chýb vyťažiť maximum dobrého, ten sa do cieľa dostane rýchlejšie než ten, kto nevykročí, lebo sa bojí, že bude chybovať.

Dovoľme si robiť chyby, dovoľme si byť uvoľnenejší a vyvážení s láskou k druhým a k sebe. Nehnevajme sa na seba, ak nie sme schopní byť tým, čo by sme mali byť. Ak budeme trpezliví, snaživí a vytrvalí, raz sa nám to podarí a vtedy nám bude jedno, či to bolo zrovna vtedy, alebo by to bolo pred rokmi, či v budúcnosti. Vtedy nám dôjde, že môžeme byť vďační, za cestu, ktorou sme prešli, za chyby, ktoré sme spravili a konečne za uvedomenie, ktoré sme dosiahli.

Azodariana