Ďalšia Coelhova knižka, ktorú som prečítala na „jeden nádych“ :D….. všetko som nechala tak a čítala…
V Alefe opisuje autor svoju cestu za čitateľmi, stretnutia spojené s reklamou/propagáciou/podpisovaním kníh. Najväčšiu časť (a vlastne jadro celej knižky) je o putovaní krížom cez Rusko, po Transsibírskej magistrále. 
Cestou spoznáva zaujímavých ľudí, miesta, dopĺňa mozaiku svojho života. Nachádza odpovede na to, čo pokladá za dôležité na ceste poznania.
S každou prečítanou kapitolou som si povedala- dám tam toto… ale po prečítaní ďalšej časti som našla iné krásne vety… a ďalšie… tak som sa rozhodla dať dva úryvky 🙂
Krásna chvíľa je zachytená v kostole, kedy autor prosí o odpustenie za to, čo urobil (a nemal urobiť), a neurobil (a mal urobiť) v jednom z minulých životov. A aj žena, ktorej vtedy ublížil (a v súčasnosti musí odpustiť najmä sama sebe) nachádza úľavu… tu je sľúbený úryvok:
„Oslobodzujem sa od nenávisti odpustením a láskou. Rozumiem, že utrpenie, ktorému sa nedá vyhnúť, je tu, aby som mohla kráčať k sláve. Chápem, že všetko je prepojené, všetky cesty sa stretávajú, všetky rieky tečú do jedného mora. Preto som teraz nástrojom odpustenia. Odpúšťam zločiny, čo boli spáchané, jeden o ktorom viem, a druhý, o ktorom neviem.“
Áno, rozpráva sa s ňou duch. Poznám toho ducha aj tú modlitbu, ktorú som sa pred mnohými rokmi naučil v Brazílii. Patril chlapcovi, nie dievčaťu. Ona však opakovala slová z Kozmu, ktoré stále čakajú, aby ich použili, keď bude treba.
Hilal hovorila potichu, ale v kostole je taká dokonalá akustika, že jej hlas sa ozýva vo všetkých kútoch.
Odpúšťam slzy, ktoré ma prinútili preliať.
Odpúšťam bolesť a sklamanie.
Odpúšťam zradu a lži.
Odpúšťam ohováranie a intrigy.
Odpúšťam nenávisť a prenasledovanie.
Odpúšťam údery, ktoré ma zranili.
Odpúšťam zničené sny.
Odpúšťam mŕtve nádeje.
Odpúšťam krutosť a žiarlivosť.
Odpúšťam ľahostajnosť a zlovôľu.
Odpúšťam nespravodlivosť v mene spravodlivosti.
Odpúšťam hnev a zlé zaobchádzanie.
Odpúšťam nedbalosť a zabudnutie.
Odpúšťam svetu so všetkou jeho zlobou.
Zloží ruky, otvorí oči a pritisne si ruky na tvár. Pristúpim k nej, aby som ju objal, ale kývne rukou:“ Ešte som neskončila.“
Znovu zatvorí oči a zdvihne hlavu: „Odpúšťam aj sama sebe. Nech mi už nešťastia z minulosti neťažia srdce. Na mieste utrpenia a hnevu ukladám porozumenie pochopenie. Na miesto vzbury ukladám hudbu, čo vyšla z mojich huslí. Na miesto bolesti ukladám zabudnutie. Na miesto pomsty ukladám víťazstvo.“
Budem vedieť prirodzene ľúbiť napriek všetkej nenávisti.
Dávať, aj keby som prišla o všetko.
Pracovať s radosťou napriek všetkým prekážkam.
Podať ruku, aj keby som bola sama a opustená.
Vysušiť slzy, aj keď s nárekom.
Veriť, aj keby mi neverili.
Otvorí oči, položí mi ruky na hlavu a vyhlási so všetkou autoritou prichádzajúcou z hora: „Nech je tak. Tak bude.“
(druhý úryvok si môžete prečítať zajtra)
p.s.: dnes je spln, piatok – deň Venuše a Lásky. Skúsite vysloviť podobnú modlitbu odpustenia?
Takisto odporúčam. Práve ju čítam. Síce mám rozčítaných ďalších päť knižiek, ale tak ako ty ani ja som jej nemohol odolať … stačí sa začítať … takže ostatné knižky museli ísť bokom …
Taktiež milujem Coelhove knihy, najviac a stále dokola s cca 3 mesačným odstupom čítam Alchymistu-to je pre mňa naj kniha od Coelha, písaná tak jednoducho a tak nádherne dokáže hovoriť čitateľovi do jeho duše (ako aj sám autor), že sa nedá odolať-ale to je možno len subjektívny názor, možno mne ukazuje ten správny smer. Mám skoro všetky jeho knihy a určite ich znovu postupne prečítam, vrátane Alef-kotrú ešte nemám a teším sa na ňu!