K napísaniu tohto článku ma inšpirovalo pár ľudí, ktorí sa domnievajú, že je niečo v neporiadku so systémom a svetom celkovo, preto je potrebné ho zmeniť. Myšlienka by nebola zlá, keby na tom netrvali tak nástojčivo a nechceli by zmenu hneď a zaraz.
Je to dôkaz istého spasiteľského komplexu, nespokojnosti so svetom, ale predovšetkým so sebou a potreba získať uznanie či už od iných, alebo od seba samého s vierou, že práve takáto je možnosť dosiahnuť šťastie, spokojnosť a pocit zadosťučinenia. Poďme si to ale bližšie rozobrať.
Opäť všetko začína v detstve. Možno to boli vysoké nároky rodičov a hlúpe vštepovanie názoru, že človek, ktorý nič nerobí je k ničomu. Rovnako tak mohli rodičia po svojom dieťati očakávať stále viac, dávali mu vinu za všetko, aj za to čo jeho vinou skutočne nebolo. Dieťa tak stratilo vlastnú sebahodnotu a sebavedomie a začalo si prikladať zodpovednosť za pocity druhých. Z toho vyplýva, že sa začne snažiť konať tak, aby boli všetci okolo spokojní, len aby bol pokoj a myslí si, že koná správne, nesebecky a dobre pre všetkých. Opak je pravdou.
Nie sme zodpovední za pocity druhých. Každý je predsa sám strojcom svojho šťastia. Preto by sme nemali mať výčitky, ak niekomu nevyhovieme. Mali by sme predovšetkým konať v súlade so sebou. Predsa naše šťastie je prednejšie a nebudeme podporovať hlupákov, ktorí by nás chceli obviniť za to, že sú kvôli nám nešťastní (ak nekonáme ako chcú), alebo šťastní (ak konáme ako chcú). Áno, aj ŠŤASTNÍ. Množstvo ľudí môžeme považovať za svojich priateľov len preto, že pre nás robia niečo, kvôli čomu sme šťastnejší a spokojnejší. Čiže čo máme vlastne na druhých tak radi? Máme radi bytosť samotnú, alebo to čo pre nás robí? Ak pre niekoho spravíme niečo nasilu, sme neúprimní a klameme nie len sebe, ale aj dotyčnému. Počujeme od druhých akí sme skvelí a obetaví a pomáhame a že nás za to majú radi, atď. A to nám robí veľmi dobre. Počuť ako nás niekto obdivuje, alebo čo pre nás znamená a tak zotrvávame v tom, že sa správame ako chce, robíme čo chce, len aby sme od neho naďalej získavali uznanie a dôveru. Pričom je to falošné. Už aj Vám sa to začína zdať nechutné a potupné?
Prečo to ale robíme? Túžba po uznaní, pochvale, láske, priateľstve… Po všetkom tom, čo nemáme, či skôr po tom, čo si sami nedokážeme dať. Ale skutočne si to nedokážeme dať? Priateľstvo a partnerstvo sú dva zväzky, ktoré poskytujú istoty. Istoty, že tu vždy bude niekto, kto nás podrží, kto nám pomôže, kto sa obetuje, kto nás pochváli, kto nám vyhovie, atď. To sú veľmi sebecké záujmy. Rovnako ale aby sme mali niekoho, komu môžeme pomôcť, poradiť, komu môžeme vyhovieť a pre koho budeme niekym. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, aj to sú veľmi sebecké záujmy. Pretože sa snažíme nadobudnúť významné miesto v živote niekoho, alebo si získať niekoho dôveru a uznanie. Snažíme sa podrásť v očiach iných. Je nám to ale skutočne treba? Je to preukaz čistej zúfalosti a toho, že sa nemáme dostatočne v úcte, nemáme v seba dôveru, nemáme sa radi… Preto vyhľadávame niekoho iného, kto nám toto všetko dá. A keď nájdeme niekoho, o kom sa domnievame, že má to, čo my nie, tak sa zvykneme zamilovať. Lenže ak takéhoto človeka spoznáme do hĺbky zistíme, že vôbec nie je taký, ako sa javil. Že sám má tie isté komplexy ako my a tiež potrebuje niekoho iného, aby bol šťastný, no aj tak mu toto šťastie stále uniká.
Pokúsme sa obrátiť pozornosť dovnútra. Nehľadajme slobodu a spásu vonku a v ľuďoch. Aj oni sú len zúfalci, ktorí hľadajú to, čo my a tiež väčšinou okolo seba, nie v sebe. Nepripútavajme sa k osobám, ktoré nám dávajú to, čo nám chýba. Skúsme hľadať v sebe a dopracovať sa k odpovediam na otázky: Prečo si neverím? Prečo sa nemám rád? Prečo mám strach? Odpoveď povedie zrejme do detstva. Programy, ktoré mali naši rodičia po svojich rodičoch a preniesli ich na nás. Dopúšťame sa rovnakých chýb. Chceme vystaviť naše deti rovnakým problémom? Môžeme to predsa stopnúť pochopením a prijatím. Tak sa zaplní prázdne miesto, ktoré máme v sebe a naše vnútro bude opäť celistvejšie.
Prečo v nás vôbec skrsne myšlienka, že svet je zlý a nespravodlivý a systém zvrátený a nefunkčný? Svet nie je natoľko zlý, aby sme sa museli strachovať, alebo byť v depresii. Nemusíme sa pokúšať zmeniť systém s domnením, že konáme správne a naše myšlienky sú pravdou. Boli tu už aj takí. Napríklad Hitler, alebo Stalin. Tiež verili svojej ideológii a ako dopadli. Extrémisti, ktorí si mysleli, že násilím dosiahnu mier a poriadok. Aj revolúcia je forma násilia. Pre tých, ktorí so zmenou nesúhlasia. A takí sa vždy nájdu. Pravdepodobne najlepšia cesta k zmene spoločnosti je začať od seba. Nech sa každý stará sám o seba, pretože je to jednoduchšie ako sa starať jeden o druhého. A predsa, duchovný človek neprikladá taký význam materiálnemu. Je síce jednoduchšie, keď je dostatok jedla, peňazí, bývanie, atď. No pokúsme sa to vnímať ako niečo pozemské, čo si do hrobu neodnesieme a čo je podradené našej duši.
Mám vedomie, že všetko sa neustále vyvíja, je v pohybe a v zmene k lepšiemu. Pracujem na sebe a viem, že práve takto pomáham zmeniť svet. Moja spokojnosť a šťastie je pre mňa dôležitejšie, než šťastie a spokojnosť iných.
Chorý človek má choré myšlienky a činy. Nemôžem pomôcť uzdraviť sa ostatným, pokiaľ sám nie som zdravý.
Chorý človek je ako nevedomý človek? Mám na mysli slepý slepého vedie. 🙂
ano 🙂