Keď sa bytosť unaví, nie je to vždy preto, že život ide proti nej.
Keď sa bytosť unaví, je to častokrát preto, že nechce pustiť to čo má byť pustené.
A čím viac drží, o to viac to bolí, o to viac sa trápi, o to viac sa deje presný opak toho čo si bytosť želá.
Pretože to čo držíš, to drží teba, bytosť krásna.
Preto jediná možnosť je pustiť…
Lenže pustiť nie je jenoduché.
Púšťanie je opak získavania, nadobúdania, dobývania.
Púšťanie je presný opak toho na čo je naša bytosť zvyknutá, na čom je naša bytosť závislá.
Preto jediná možnosť ako pustiť je unaviť sa.
Unaviť sa tak veľmi, že už i samotné dýchanie stojí nesmiernu námahu.
A tam, na samotnom dne našich trápení, na samotnom dne „neúspechu“, za ktorý život považujeme, tam v tmavých útrobách beznádeje – tam sa udeje to najkrajšie z vesmírnych predstavení, to najkrajšie z božích úkazov.
Tam sa udeje púšťanie.
Tak ako zovrätá päsť sa raz unaví a povolí, tak ako mraky sa raz rozlejú, takisto sa unaví naša bytosť a jednoducho pustí. Nebude to však bytosť, ktorá by o tom rozhodovala. Bude to niečo vyššie, niečo čo nás presahuje. Bude to niečo čo prevezme kontrolu.
A bude to to najkrajšie pustenie aké kedy zažila. Nepôjde to inak, nebude už viac síl na nič iné, iba povolenie pästí…
A tak celé to „neúspešné“ ťaženie proti vetru Boha, celé to začne dávať zmysel.
No až keď nastane púšťanie.
Keď skončí tlak, na seba, na partnera, na ľudí okolo seba, na tento svet.
Príde príval energie a slobody, o ktorej sa našej bytosti ani len nesnívalo.
Pretože keď sa bytosť unaví, dostane sa na miesto, na ktoré by sa inak nedostala.
Na miesto, kde sa deje najhlbšia premena.
Kde sa mení na motýľa to čo zdalo sa byť bez krídel.
Na miesto, kde sa deje púšťanie.
Na miesto, kde sa stane tým čím vždy bola.
Sama sebou.
M
autor, zdroj: Miroslav Detko
