V živote sú chvíle, keď nič nie je také, ako by sme chceli.
Chvíle, keď sa známe a zaužívané zrúti – stratíme to, čo sa nám zdá samozrejmé alebo dôležité.
Dosiahli sme dno.
To sú chvíle, ktoré nechceme zažiť.
Ale život sa nás nepýta, čo chceme.
Keby život mohol hovoriť, povedal by:
tieto chvíle ti patria.
A ak sme veľmi ticho a počúvame sami seba, počujeme, ako k nám život hovorí zvnútra, pretože to, čo hovorí, je náš vlastný vnútorný život.
Náš vnútorný život veľmi dobre vie:
tieto chvíle, ktoré otrasú alebo dokonca rozplynú známe, sú normálne, rovnako ako je normálne mať problémy.
Aj keď si myslíme, že pokoj, bezpečie, spokojnosť či dokonca šťastie sú normálne, nie sú jediné.
Život je pre nás dobrý, keď nám dáva tieto „normálne“ veci alebo keď na nich pracujeme. Ale život je normálny a nie je ku nám zlý, keď nám tieto veci berie.
Všetko je normálne, čo sa nám stane.
Nie je ľahké to vidieť.
Ale ak je život všetko, čo je možné,
všetko je aj jeho súčasťou.
Chvíle, keď náš život už nie je taký, aký by sme chceli, sú vo väčšine prípadov začiatkom krízy. Niekedy aj životnej krízy.
Keď sa zmení všetko, na čo sme boli zvyknutí, keď sa rozpadne všetko, o čom sme si mysleli, že si to môžeme udržať, keď stratíme niečo, čo sa nám zdalo dôležité, začneme pociťovať strach.
Aj to je normálne.
Strach je úplne normálny, je ľudský.
Bojíme sa neznámeho, bojíme sa visieť vo vzduchu, bojíme sa, že nezvládneme situáciu, bojíme sa byť sami a bojíme sa, že sme príliš malí na to, aby sme zvládli krízu..
Musíme sa s tým však vyrovnať.
Pretože neurobiť to – znamená vzdať sa.
My ľudia sa nevzdávame tak ľahko.
Pretože chceme žiť.
Keď do nášho života vstúpi kríza, znamená to, že niečo v našom živote už nie je v poriadku, alebo stále nie sme tam, kde chceme byť.
Kríza nás nezasiahne, ak s nami predtým nebolo niečo v poriadku.
Kríza je dôsledkom vývoja, ktorý dosiahol svoj vrchol.
V podstate to cítime už dávno predtým, ale potláčame to, pretože sa to bojíme cítiť.
Strach zo zmeny.
Jedna múdra žena raz povedala:
Had, ktorý sa nezbaví svojej kože, zomrie.
Myslím, že je to vhodné prirovnanie.
Kríza je znamením, že sa potrebujeme niečoho zbaviť, ako stará koža, ktorá nám je už príliš tesná alebo nám jednoducho už nesedí, koža, v ktorej sa už dlho necítime dobre a doma, ktorá nás možno aj bolí.
Podobne ako had, ktorý sa zbavuje kože, aj kríza predznamenáva zmenu, akt transformácie – nevyhnutný -, aby sme nezostali uväznení v starej koži a nezomreli v živote.
Kríza znamená, že staré, zastarané musí ustúpiť, aby sa vytvoril priestor pre niečo
nové – pre rozvoj.
Kríza nerobí nič iné, len že vynáša vnútorný alebo vonkajší konflikt do vedomia, do nášho života, aby sme sa konečne mohli pozrieť a zmeniť, aby sme mohli ísť ďalej a rásť. Kým príde ku kríze, zvyčajne sme už dávno predtým mali možnosť zmeniť niečo, čo nie je správne alebo nám nerobí dobre, ale neurobili sme to – preto „potrebujeme“ krízu, aby to, čo sa v našom živote stalo nezdravým, konečne vyšlo na povrch, aby sme už nemohli odvrátiť zrak.
Vnútorné poznanie si nájde cestu navonok.
Nevedomé sa stáva vedomým a nadobúda vonkajší tvar. Kríza vyháňa tiene z podvedomia a vynáša ich na svetlo.
Kríza sa vždy prejaví, keď vytrvalo odmietame dlho odkladanú zmenu, naliehavo potrebnú zmenu.
Má to svoj účel.
Určite to nechceme.
Neznášame šoky, chceme sa vyhnúť pocitom hnevu, smútku, bolesti a strachu, ktoré tieto šoky prinášajú. V kríze sa cítime bezmocní a všetky naše nástroje na zvládnutie tejto výzvy zlyhávajú. Sme ochromení a sedíme ako oslepený králik vo svetle.
A vždy je tu jedna myšlienka:
Toto nechcem.
Ale (vnútorný) život sa nezaujíma o to, či to chceme.
Faktom však je, že nemôžeme nič urobiť s tým, že to nechceme.
Ale je to naozaj tak?
Môžeme naozaj nič nerobiť?
V psychológii existuje výraz, ktorý sa nazýva radikálne prijatie.
Radikálne prijatie je opakom chcenia.
Radikálne prijatie je ochota prestať sa brániť, bojovať alebo chcieť zmeniť nežiaduce udalosti a bolesť, ktorá s nimi prichádza. Radikálne prijatie sa vzdáva odporu voči tomu, čo je – radikálne, bez „keby“ a „ale“, bez toho, aby sme robili čokoľvek, či už reálne alebo v myšlienkach, aby sme odporovali tomu, čo je.
Chápanie radikálnej akceptácie vychádza z terapeutického prístupu inšpirovaného zenovým budhizmom, dialekticko-behaviorálnej terapie podľa Marsha Linehana. Radikálne prijatie umožňuje prežívať a zažívať to, čo je, tak ako to je.
Zodpovedá vnútornému postoju – je to, čo je – vrátane našich emocionálnych reakcií naň. Nepotláča ani bolesť, ani strach.
Prijíma bezpodmienečne, s vedomím, že nechce nič meniť.
Radikálne prijatie je postoj, ktorý nás zachraňuje, keď čelíme problému, ktorý sa nedá vyriešiť, situácii, ktorá je nezmeniteľná.
Jediným východiskom zo slepej uličky je podriadiť sa súčasnému stavu a priznať si, že nevieme, čo ďalej.
Múdry je ten, kto prijme to, čo sa už nedá zmeniť, a je ochotný prejsť procesom zmeny s bolesťou, hnevom, smútkom a strachom, aj keď to trvá dlho.
Radikálne prijatie nám berie energiu, ktorú vynakladáme a míňame, keď sa bránime, a uvoľňuje ju pre nové veci.Je to náročné cvičenie, ktoré, ak je úspešné, uľahčuje časy krízy.
Radikálne prijatie sa nezasekáva v otázke PREČO – pýta sa PREČO je to dobré?
Otázka prečo je deštruktívna – otázka načo je konštruktívna.
Pretože s otázkou „NAČO?“ začíname opúšťať nezmeniteľné, aby sme potom, keď znovu nadobudneme silu, hľadali nové cesty a formovali život znova, inak.
A práve o tom to je, oslobodiť sa od starej kože, aby sme „nezomreli“ v starej koži, ktorá nás priviedla do krízy.
Keď niečo úplne opustíme, zázračne sa objaví vzostup, hovorí skúsenosť.
Ava & Pozemská Bytost‘
