Aké je to narodiť sa do krajiny plnej toľkých kontrastov ako Slovensko? Každý kút sveta má svoje krásy, svoje špecifiká, ale musíme uznať, že príroda a národ tu, u nás, v srdci Európy, majú v sebe niečo špeciálne. Nie v zmysle pestovania nezdravého nacionalizmu, ale v konečnom pochopení, čím sme ako národ výnimoční, čo sme svetu dali a ešte dúfam poskytneme.
Sme etnikom, ktoré sa vyvinulo a definovalo samo seba v centre víru historického diania, tí, ktorí žijú na území Slovenska dnes často nie sú duchovnou ani historickou rodovou príslušnosťou dlhodobejšími domácimi, však Európa niekoľko tisíc rokov zažívala mnohé vlny migrácií a sťahovania. V otázke národnosti však nejde o pôvod ale o akýsi pocit spolupatričnosti a hľadanie spoločného v rámci zdieľania územia s ostatnými. Toto povedomie počas dejín v rám, či mnohých kultúr, ktoré sa na našom území vyskytli, dosahovalo často vysokú intenzitu, pričom si všetci iste uvedomujeme aká môže byť až horlivosť Slováka za svoju vlasť, pokiaľ sa nechá strhnúť významným podnetom. Pochopme, pocíťme, že tu nejde len o zdieľanie spoločnej štruktúry spoločnosti, štátneho zriadenia, ktoré sme si viac, či menej vybrali a histórie, ale hlavne o zdieľanie spoločnej prírody, životného prostredia, ktoré je v každom kúte Zeme špecifické a na Slovensku naozaj nebývalé bohaté a ohromujúco nádherné, aj pestré. Byť Slovákom to je vidieť nádherný východ Slnka nad zamatovo zelenými horami v lete, alebo majestátne belaso-modrými v zime, medzi ktorými ležia učupené dedinky, či dnes už aj mestá, pričom ich panoráma na pozadí krajiny však neustále pripomína obrovskú moc prírody a živlov. Znamená to tiež stáť na brehu Dunaja a pozorovať historické budovy bývalého “prešporského” centra Uhorska vedľa vyrastajúcich železo-betónových kolosov modernej, totalitnej metropoly a neskôr tzv. “slobodného” veľkomesta. Majestátne Tatry majú svoje meno vo svete ako lákadlo pre turistov, podstata ich skutočnej nádhery však spočíva ich pra-starosti a mýtickosti spojenej s mnohými legendami. Rovnako tak mnohé stredoveké hrady a okázalé mestské centrá, svedkovia krutých feudálnych dôb však ukazujú na bohatstvo miestneho kraja, ktoré ľudia v minulosti neváhali využiť, i zneužiť. Pocit spolupatričnosti a zázračnosti okamihu bytia tu a teraz, na konkrétnom mieste však väčšina Slovákov zažíva aj pri činnostiach bežného života. Nebývalo dokáže zdvihnúť národné povedomie hokejová výhra, ktorá sa stala akýmsi symbolom novodobej národnej „hrdosti“, kedy sa spája u ľudí spája táto hrdosť a chuť oslavovať, baviť sa. To Slovákom ide snáď najlepšie a nech to považujeme za chybu, či cnosť, isté je, že si vedia nájsť príležitosť pre radosť a oslavu stále aj z maličkostí, na druhej strane však vyvstáva absencia schopnosti odporovať tlaku veľmocí a ich kultúrnej sfére, globalizačného, vplyvu.
Tu sa dostávame k problematike kedy sa zábava a kultúrny život, zákerne miešajú so zhubným západným vplyvom, pôsobením konzumného životného štýlu preferovaného majetnejšími príslušníkmi národov, zdrojmi a energiou plytvajúceho ekonomického gigantu, ktorý sa skrz systém vidín odmien a pôžitkov dostáva do sféry svojho psychického aj materiálneho vplyvu na celé masy. Jedná sa o celosvetový problém, ako sa však podpísal na hrdej, rázovitej a tvrdohlavej povahe Slováka? Vďaka svojej láske k pôžitkom nedokázal odolať a je materiálne, často i psychicky závislým na štruktúrach západnej spoločnosti. Slovák však odjakživa bol, či ho už berieme ako príslušníka najprv málo známych kultúr ako lengyelská, púchovská, neskôr národa Slovanov a potomkov tohto etnika podriadených Uhorsku, či potom ďalších historických epoch, vždy bol národ podtatranského územia schopný určitého odporu, vďaka svojej prirodzenej odolnosti, nespútanosti a vôli k slobode, ktorá mu bola daná snáď ešte od jeho pradávnych, mýtických, predkov. Takéto danosti nesie mnoho príslušníkov etník s prastarým, mýtickým, pôvodom, preto nemôžeme žiadny z národov považovať nijako za nadradený, aj keby sa to jeho predstavitelia snažili prehlasovať, čo sa niekoľkokrát už v dejinách stalo. Krajiny, kde ľudia dlho bývalí chudobní, jednoduchí, no napriek tomu ostali duchovne bohatými aspoň v určitom smere, sú veľmi vzácne. Nájdeme snáď kus Zeme, v ktorej prebehlo toľko povstaní napriek materiálnemu nedostatku, kde boli ľudia miestami zároveň tak odovzdaní a roztrieštení, inokedy zase svorne ťahajúci za jeden povraz ako pri povstaniach? “Mor ho, Detvo môjho rodu”, tak notoricky známe verše Sama Chalupku vyjadrujú viac než slová epickej básne, poukazujú na princíp slovenskej nepoddajnosti a vytrvalosti v boji za slobodu, nech sa situácia zdala akokoľvek beznádejná. Láska ku prírode našej domoviny, krajine a blízkym, s ktorými ju zdieľame, nám hádam nedovolí si ju nikdy v konečnom dôsledkom zapredať a zničiť ju. Naopak pomôže nám opäť ako toľkokrát v boji za slobodu ducha a tela, aj keď sme sa ocitli v pasci ilúzie slobody modernej, konzumnej, spoločnosti. Slovensko a jeho národ majú naozaj svoje nevídané špecifiká – príroda je tu divoká, ale nie príliš nebezpečná, história k nám nebola nikdy milosrdná, ale svoju príslušnosť i jazyk sme si zachovali. Nebývali sme ekonomicky bohatou krajinou, no ľudia tu hladomor zakúsili len v časoch najtemnejšieho stredoveku a svetových vojen, vojny sa nám veru nevyhli, no dokázali sme z nich vyjsť ešte stále ako krajina, v ktorej je možné žiť plnohodnotný život a hoci mnohokrát nebol najslobodnejší, najhoršia tyrania bola vždy zlomená, bude tomu tak aj tento krát?
“My sme národ holubičí, nikto nám nič nedožičí…”, tento známy citát, satirickým, ale významným spôsobom, charakterizuje priebeh histórie Slovákov. Odvtedy ako vznikla nám doposiaľ prvá známa kultúra na území Slovenska, neustále prebiehali vojny o prežitie, najprv medzi Keltmi, Germánmi a Rimanmi, neskôr Slovanmi, Avarmi a Frankami, potom s Maďarmi a kočovnými Mongolmi/Tatármi z Ázie. Začiatok novoveku bol pokropený krvou státisícov padlých v uhorsko-tureckých vojnách, pretože práve územie Slovenska bolo štítovým v oblasti fronty boja Európanov s rastúcim vplyvom Osmanskej ríše, z ktorej sa tento agresívny postup vojenský nakoniec aj podarilo zatlačiť. Územie Slovenska bolo dejiskom mnohých významných historických bitiek, v ktorých išlo o národnostné a kultúrne prežitie, akoby zázrakom si však inak mierumilovný, no nespútaný a divoký slovenský ľud udržal svoje tradície vždy v područí silnejšieho a často aj panovačného, silnejšieho vládcu, či spojenca. Praktiky ako diskutabilné spojenie sa so západnými vládami USA na ceste pri získaní samostatnosti a ešte historicky oveľa odsúdeniahodnejšie spojenie sa s Treťou ríšou na začiatku druhej svetovej vojny boli politickými aktmi mocných v nutnosti, pre bežného Slováka sa nakoniec aj pri svojom neslávnom charaktere, stali možnosťou ďalšieho pokračovania za cenu strát v jeho historickom vývoji vlastnej národnej identity. Následný socialistický režim v istom zmysle, v jednom spojenom slovanskom štáte, pocit národnej spolupatričnosti v smere vzájomnej spolupráce, ktorú komunistické idei prezentovali, posilnil, zruinoval však všeobecný zmysel pre všetko duchovné, nadzmyslové a metafyzické, ktoré je pre správne chápanie a cítenie vlastnej národnostnej a životnej identity kľúčové. Istá časť duše slobodnej identity Slováka však odolala aj týmto vplyvom, hoci ranená traumatickými skúsenosťami, sa utiahla do prízemnosti a života od dnes, do zajtra, od výplaty, k výplate, bez úvah nad vecami nad rámec každodenného života, čo so sebou prináša ale nižšiu pravdepodobnosť akejkoľvek zmeny k lepšiemu.
Áno, zmena k lepšiemu evolúcia, či revolúcia, keď je treba radikálnejšie zmeniť neplodné, staré a zanikajúce, deštruktívne, štruktúry spoločnosti. Poďme sa pozrieť na Slováka, od dôb starých Slovanov až po dnes, aká bola jeho rola a úloha vo významných historických prevratoch, viac, či menej reálnych vidinách zmien k lepšiemu. Veď nielen Veľká Francúzska Revolúcia, hoci je symbolom všetkých prevratov a bojov za slobodu bola úžasným činom ľudskosti, nezávislosti a pokrokovosti. Aj tu, v kúte Zeme, učupenom v horách a lesoch, plnom niekedy nesmelých a plachých, inokedy odvážnych ľudí, v Zemi plnej kontrastov sa diali veľké udalosti cesty ducha človeka za definíciou slobody vlastného bytia. V 6. storočí sa prisťahovaní Slovania, asimilovaní s pôvodným obyvateľstvom, ako nám prví známi, viac svojej národnej príslušnosti vedomí predkovia, dostali do područia organizačne vojensky vyspelých a i fyzicky bojovo zrejme veľmi zdatných Avarov, ktorých inak nazývali aj “Obri”. Traduje sa, aj z historických záznamov vyplýva, že franský kupec Samo prišiel na územie Slovenska v dobe najväčšieho útlaku Slovanov a postavil sa na čelo ozbrojeného povstania, ktoré hrozivých Avarov zahnalo za Dunaj aj Tisu, a vytvorilo tak pôdu pre vznik prvého oficiálneho štátneho útvaru Slovanov. Takto si prvýkrát Slovák vydobyl svoju slobodu. Samova ríša však ako ťažko udržateľný rozľahlý štát doby neistého ranného stredoveku zanikla, pričom neskôr novo vznikajúce budúce veľkomoravské kniežatstvá museli čeliť mocného franského kultúrnemu i násilnému vplyvu. V roku 855 na územie Veľkej Moravy pritiahol východofranský panovník Ľudovít Nemec aj s vojskom, aby donútil Slovanov k poslušnosti voči zriadeniu franskej ríše. Jeho armáda však bola porazená, navyše po politických intrigách na veľkomoravskom kráľovskom dvore, boli Frankovia donútení v patovej situácii podpísať mier. Slovák opäť nakrátko získal svoju vratkú slobodu, ktorú o krátky čas znova stratil, kvôli materiálnej a početnej nevýhode voči väčším národom opäť počas príchodu kočovných starých Maďarov, ktorí kolabujúci systém zjednotených slovanských kniežatstiev rozobrali, pričom na jeho základoch vybudovali svoju novú, feudálnu, Uhorskú ríšu. Slovensko a jeho národ sa dostali do tisícročného útlaku, ešte znásobeného tureckými vojnami a ďalšími spormi o moc. Feudálne povstania na začiatku 18. storočia síce priviedli mnoho slovenských mladých mužov za vidinou slobodnejších zajtrajškov k boju na strane feudálov, nepriateľov cisára, povstania však boli potlačené, nepreukázali navyše žiadnu tendenciu ku skutočnej zmene vtedajšieho systému nakladania so Slovákmi. Tú v zmysle identity slovenského národa vyvolali až revolučné zmeny spolku Štúrovcov, ktoré boli akiste tiež podnietené zásadnými politickými prelomami v zahraničí. Osvetná činnosť dejateľov, kodifikácia spisovnej slovenčiny, vydávanie časopisov a politických plagátov v slovenskom jazyku vyvolalo rozsiahlu túžbu po zmene k slobodnému životu s vyjadrením vlastnej národnej a kultúrnej identity. V Slovákoch opäť zažiarila iskra, ktorá horela v slovanských bojovníkoch Veľkej Moravy keď zahnali armádu Ľudovíta Nemca a vraj ešte aj slovanské ženy na koňoch zrážali utekajúcich bojovníkov nepriateľa, ako píšu historické záznamy a knihy, čím sa inšpiroval i jeden z básnikov a spisovateľov revolučného hnutia, autor spomínanej básne “Mor ho”, Samo Chalupka. Udalosti povstania roku 1848 a slovenského memoranda aj napriek smrti vodcu revolučných skupín, Ľudovíta Štúra, viedlo k významnej udalosti na ceste, minimálne ku kultúrnej slobode Slováka – vzniku vzdelávacej, jazykovednej a literárnej inštitúcie Matice Slovenskej, ktorá hoci neskôr bola na čas ešte maďarizačnou vládou zrušená, pretrvala ako symbol boja za slovenskú samostatnosť a jazykovú nezávislosť.Pozadie ďalšieho pôsobenia Slováka v ďalších revolučných udalostiach už 20. storočia je kvôli politickým ťahom už viac, či menej zahmlené, isté je však, že v roku 1918 podpisom Versailleskej zmluvy získalo spolu s Českom v jednom štáte oficiálnu suverenitu, ktorá však pretrvala len do nástupu nacistického režimu v Nemecku, pričom ten bol zase odrazom významných zákulisných politických dejov v rámci celého sveta. Temný prízrak nacistického kolosu, ktorého pôvod historické a duchovné fakty odkrývajú ako ešte desivejší než sa zdal pohltil z časti aj slovenský národ a tiež ho rozdelil na dva tábory – tí, ktorí sa s výhodnou zmenou, ale stratou skutočnej slobody uspokojili a tých, ktorí neprestávali vzdorovať a odporovať, aspoň v ústraní. Vytrvalosť a neochota prispôsobiť sa tyranii však u Slováka opäť zvíťazili v roku 1944 kedy do poslednej kvapky krvi na mnohých miestach Slovenska bojovali partizáni proti neporovnateľne technicky aj organizačne vyspelejším nemeckým jednotkám, pričom sa nakoniec dočkali príchodu spojeneckých vojsk. Túžba po slobode aj za cenu utrpenia, krvi a boja o holú pozemskú existenciu opäť zvíťazila nad pasivitou, aj strachom z prehry. A hoci mašinéria komunistickej diktatúry nás na pár desaťročí opäť pripravila o kontrolu nad vlastným národnostným osudom aj slobodu slova, udalosti pražskej jari naznačili, kam sa opäť budeme ako Slováci uberať. Definitívne ich potvrdil revolučný november roku 1989. Nech boli tieto historické míľniky akokoľvek umelo vyvolané západnými politickými vplyvmi, bez ktorých by nič z toho v krajine v područí totalitného giganta, žiadna udalosť podobne revolučného charakteru nemohla prebehnúť, opäť sa ukázala túžba ľudí po slobodnom jednaní samých za seba a neobmedzenom živote v náručí štedrej prírody srdca Európy. Zároveň však vyvstala neschopnosť prevziať zodpovednosť za vládu a organizáciu, ktorá nás tiež odjakživa prenasledovala ako všeobecne vyskytujúci sa atribút v rámci príslušníkov jedného národnostného celku. Tak sa k moci pomaly a potichu dostala k slovu skrytá moc bankových a korporačných gigantov západu, ktorí skrz ekonomiku, politiku, médiá a zábavný priemysel kontrolujú nielen našu materiálnu závislosť na zdrojoch, ale aj duchovné potreby a postoje, čo úplne nahlodáva a ničí základné práva človeka rozhodovať v otázkach svojho života sám za seba. Bez toho, aby som uvádzal rôzne fakty o skrytom totalitnom systéme korporácii, politiky a ekonomiky spojenom so sférou verejného života si všetci iste uvedomíte do akej situácie sa Slovák, nielen ako člen jedného národa, ale ako človek dostal. Mnoho ľudí si však už aj tu u nás, v zaspatých dedinkách podtatranských uvedomuje, že sa niečo deje a výsledkom boli protesty roku 2012, ktoré sa však vymkli spod kontroly a následne sa ukázali byť z časti zorganizované aj infiltrované tými istými politickými štruktúrami, proti ktorým bojovali. Udalosti ako brutálne potlačenie protestov pred budovou parlamentu 9.3. 2012 však potvrdili to, čo na Slovensku mnoho ľudí tušilo – skutočná sloboda slova neexistuje, pokiaľ tí pri moci nepodliehajú skutočnej kontrole svojich činov a nezodpovedajú sa z nich priamo ľudu.
Sme na pohraničí sfér konzumného a všetko pohlcujúceho organizovaného vplyvu veľmocí a divokej jednoduchosti ešte stále neskroteného a podľa západných meradiel nedostatočne “civilizovaného” národa. Isteže, nie všetky naše prirodzené, slovenské, rázovité vlastnosti sú vo fungujúcej, slobodnej a mierumilovnej spoločnosti želané, ale môžeme ďakovať za to, že ich máme, lebo aj ony sú dôvodom, prečo deštruktívny konzumný “life-style” ešte úplne neinfiltroval a nerozložil našu spoločnosť. Ocitli sme sa, nielen Slováci, ale celý svet na prahu doby, kedy nás ľudská nenásytnosť, moci chtivosť a nenávisť môže zabiť, alebo nás technické výdobytky rýchlej a často aj kvôli tomu stratovej modernej spoločnosti, spolu s našim duchovným a morálnym uvedomením v najvyšší čas, posunú do novej éry skutočne svetlých zajtrajškov. Záleží však na každom jednom z nás ako prehodnotí svoju osobnú duchovnú, morálnu a v neposlednom rade aj kultúrnu i národnú identitu a jej atribúty. Čo z toho, čo sme dostali duchom a rodom ako dedičstvo vlastne využijeme? V krátkom prehľade histórie sme si ukázali, že Slováci boli priam odborníkmi na udalosti prevratov a revolúcii, kedy sa búrili voči neprávosti, útlaku a chamtivosti mocnejších impérií nepriateľov. Vždy keď sa odporu skutočne, spolu patrične, ideovo aj v hmotných štruktúrach organizovane postavili, nezlyhali a svojou snahou si aj za cenu rôznych strát, či dôb neistoty a čakania, svoje práva na slobodný život vydobyli. Čo si z tohto odkazu dejín našich predkov, duchovných, i rodových podľa individuality každého z nás, vezmeme? Ako sa postavíme už nezvládateľnému útlaku obchodných spoločností, bánk, západných firiem a celej infraštruktúry plnej finančných žralokov a chladnokrvných exekučných zabijakov? Čo urobíme v udalostiach svojho denného života, ako ho začneme odpútavať od zhubných štruktúr konzumu, začneme spoločne organizovať a robiť tvorivé udalosti, či inštitúcie pre zabezpečenie nádeje dôstojného života v zajtrajškoch, to si zodpovieme každý sám. Mnoho ľudí sa už v tomto smere prebudilo a vzniká mnoho v duchovnej, či materiálnej sfére pracujúcich zoskupení ľudí, ktorí sa cielene a konštantne, vytrvalo, snažia pre zmenu zažitých deštruktívnych stereotypov spoločnosti. Rozsudok nad osudom ľudstva i hrdého, ale históriou traumatizovaného slovenského národa, učupeného pred utláčateľmi pod Tatrami, ešte stále nebol vynesený, záleží len na tom na koľko z nás každý prejaví svoju osobnú i národnú identitu… Zároveň by som chcel pripomenúť, že nechcem vyvolať akúsi vlnu nacionálnych tvrdení a chvál na adresu slovenského národu a jeho rázovitých špecifík. Skôr som cítil potrebu poukázať na to, čo je skutočne na jeho akýchsi všeobecne sa často vyskytujúcich vlastnostiach, atribútoch v charakteroch jeho príslušníkov jedinečné a dôležité pre ľudí na svete vôbec. Je to práve túžba po slobode a ochota o ňu bojovať za každú cenu, aj keď okolnosti vyzerajú nepriaznivo, lebo táto charakterová sila vôle sa našim predkom vždy v konečnom dôsledku oplatila. Nenechajme sa preto zahanbiť a pokračujme v ich odkaze – buďme hrdí na našu národnostnú príslušnosť a jedinečnosť, ale preukazujme to viac skutkami, než slovami – každý národ na svete má totiž svoje miesto a žiadny nie je nadradený druhému. Vlastnosti a danosti, ktorými jedno etnikum všeobecne prevyšuje druhé, a produkty týchto vlastností je treba navzájom medzi národmi zdieľať a vytvoriť tak mierumilovnú a fungujúcu spoločnosť, nie kvôli týmto rozdielom bojovať a rozdúchavať na ich základe nenávisť. Ak dokážeme všetky tieto negatívne tendencie eliminovať v sebe, môžeme začať postupne čistiť od nich aj spoločenské štruktúry. Prebuďme v sebe slovanskú hrdosť, prevezmime zodpovednosť za nedokončený boj našich predkov, ktorí za krátke pozemské životy dobojovať nikdy nestihli a zanechali ho ďalším generáciám. Ich snaha nesmie vyjsť na zmar, bolo by hlúpe, neprezieravé, sebecké a neprínosné ju zahodiť. Symbolicky, v Muzikáli “Les Miserables”, napísanom na motív románu Victora Huga jeho synom, v ktorom by sa historické i dnešné problémy Slováka našli mnohokrát, hoci sa zaoberá spoločnosťou Francúzskej monarchie, neskôr republiky sa v preklade na záver v monumentálnom vyvrcholení dejovej kompozície zhudobnenej formy podľa textu spieva: “Za všetkých z nás, ktorí už nežijeme…”.Symbolika sa tu objavuje v mnohých rovinách – však Veľká Francúzska Revolúcia je akousi ideologickou, aj keď možno v bezprostrednom historicko-politickom dôsledku nevydarenou, matkou, patrónkou, všetkých revolúcií moderných dejín, ako som už spomínal vyššie v článku. Aj dejatelia štúrovskej doby sa akiste inšpirovali jej ideami a trvajú na tom, aby sme v ich poslaní, za ich všetkých, ktorí nežijú, ďalej pokračovali a hľadali slobodu, osobnú, kultúrnu a národnú integritu jedinca, nech sú okolnosti základné ľudské práva ohrozujúce, akokoľvek temné. Lebo len v boji za lepšie zajtrajšky je postup a evolúcia pozemského človeka…
Na záver – slovo národná integrita dnes často skloňujú aj slovenskí politici, mocní, ktorí z nutnosti, či nenásytnosti často rozhodujú v neprospech vlastného národu a tak sa nie zákonne, oficiálne, ale duchovne, dopúšťajú denne vlastizrady. Oni majú zrejme na mysli integritu v smere zaradenia sa do šedivého kolobehu korporatokračného systémového kolosu západnej spoločnosti. To je integrita, ktorú si nikto z nás, uvedomujúc si to ešte, či nie, neželá, pretože každý chce žiť dôstojne, slobodne a plnohodnotne s právom na vlastný názor, rozhodnutia, životný štýl, prácu, oddych, lásku, rodinu a ďalšie jednoduché, ale plnohodnotné záležitosti každodenného života. Prirodzenú povahu týchto bežných radostí a udalostí bytia nám urýchlený, výrobno-konzumný štýl západného fungovania berie, okráda nás o čas na seba, na rozmýšľanie a rozhodovanie sa o vlastnom postupe, na blízkych a osobný rozvoj, taktiež o energiu a podnety, ktoré filtruje na sebe vyhovujúce. Naozaj chceme žiť v takomto svete? Fakt si svoju budúcnosť chcete predstavovať ako realitu románu Georga Orwella, 1984, kedy bude absolútne každý pohyb žijúceho tvora v obývaných oblastiach podliehať prísnej kontrole diktátorského režimu, nepripúšťajúceho žiadne humánne ústupky? Ako v tomto kontexte vyzerá naša skutočná národná integrita, ktorá vždy volala za slobodu, naša spolupatričnosť a národné povedomie? Skutočný, hrdý, Slovák by radšej volil smrť a radšej by ako v onom, už viackrát spomínanom básnickom epose vykríkol “Mor ho!” a vydal by sa v ústrety slobode aj keby to malo znamenať cestu do náručia smrti. My možno za vlastnú slobodu vďaka toľkým obetovaným predkom ani nemusíme zomierať, stačí sa nebáť povedať svoj vlastný názor a chcieť urobiť niečo preto, aby sa ako pozitívna zmena vyplnil. Ukážme svoju hrdosť Slováci, schovajme tvrdohlavosť, zaťatosť, závisť a seba ľútosť. Pretavme tvrdohlavosť a zaťatosť na vytrvalosť, závisť na snahu za zmenou a seba ľútosť na cit. Začnime už konečne s naozajstnou zmenou a začnime sami od seba!
*
zdroj:
