Není tvým úkolem chápat cestu druhých nebo ji odsuzovat. Tvým úkolem je poznat svou vlastní cestu a s radostí po ní kráčet.
B. Mohr
Téma roku 2019 – Vina a obviňovanie
tento článok Vám píšem na dovolenke. Po 10 rokoch som si konečne dovolila oddych ako sa patrí. 15 dní v Egypte, kde je všetko zabezpečené pre Vaše pohodlie, maximálny oddych a komfort. Prečo o tom píšem? Lebo práve tu ma napadlo mnoho spojení s témou, o ktorej Vám chcem napísať.
Bude toho viac, lebo vina a obviňovanie sú rozsiahle témy, hoci sa to na prvý pohľad nezdá.
VINA – začiatok je určite v programoch duše. V starých zakódovaných vzorcoch po rodičoch (perfekcionizmus, potreba dokonalosti, presnosti, silné morálne hodnoty, vyžadovanie toho istého po všetkých okolo). Môžu byť samozrejme aj z osobnej karmy a minulých životov, z ktorých duša čerpá do súčasného to, čo má spracovať, zmeniť, napraviť. Pri vine je sebadeštrukcia, pri
OBVIŇOVANÍ – deštrukcia iných. I keď nosnou tému, alebo podstatou je to isté:
Túžby a vášne – ktoré ak sú hnané do krajnosti, robia z človeka zviera. Programy „JA CHCEM“ sú dominantné, aj za cenu straty morálky, charakteru. Ak túžby a vášne prekročia istú rozumnú hranicu, stávajú sa patológiou. Ničia všetko a všetkých. Postupne a nenápadne – cez rozpad vnútra, duše, k rozpadu väzieb, rozpadu rodiny až po rozpad spoločnosti a civilizácií.
Za programom vášne je túžba vlastniť, ovládať, chamtivosť. Neprijatie vôle iných, neprijatie božej vôle. Dominantné je „JA CHCEM“. A budem to mať, nech sa deje čokoľvek. Sebapresadenie, cez nútenie svojej vôle iným, aj za cenu klamstiev alebo podvodov (aj toto je skrytá manipulácia k dosiahnutiu vlastného cieľa). Ak prevláda obviňovanie, hľadáme „vonku“ vinníkov našich krachov, zlyhaní a nešťastí. Odmietame vidieť realitu, odmietame ju prijať. Pritom je podstata jednoduchá – cez prijatie tvoríme a hľadáme spôsoby zmeny toho, čo sa nám nepáči, čo nie je pre nás v danom momente prijateľné, pohodlné, čo nie je našim šťastím.
K vine a obviňovaniu sa pridružuje posudzovanie/odsudzovanie, kritickosť .. a pomaly smeruje do hĺbky – k nespokojnosti a neprijatiu života. Nespokojnosť so sebou, životom, osudom, ľuďmi okolo, prácou, krajinou, životnými podmienkami. Skrátka so všetkým – všetko je zlé.
A ŽIARLIVOSŤ. Na to, čo majú iní a čo nemám ja – veď oni sú šťastní, preto to musím mať aj ja, aby som bola šťastná – riadna hlúposť… lenže si ju neuvedomujem, pokiaľ žijem nevedome. Ak si chceme definovať žiarlivého človeka, musíme sa pozrieť na to, kto to vlastne je. Zvyčajne má slabú úroveň lásky v duši, žije budúcnosťou (vidí len dopredu, na to, čo príde a ako sa k tomu dopracovať). Má silnú koncentráciu na budúcnosť a plnenie vlastných túžob. Čím vyššia koncentrácia na budúcnosť a vášne/túžby, tým horšie človek zvláda aj pomyslenie na jej stratu, alebo nesplnenie. K tomu sa postupne môžu pridružiť choroby očí, uší, kĺbov, cukrovka.. alebo psychické problémy a v ďalších generáciách ako napr. schizofrénia. Lebo rozpad vedomia je to, čo robí nežitie v prítomnosti, jej neprijatie, ale naopak, vnútorné napätie (hlavne postihnutie nervového systému). Pritom podstata je „jednoduchá“ – odpútanie sa od zvieracieho a smerovanie k božskému. Teda ovládnuť vlastnú chamtivosť, žiarlivosť, závisť a naučiť sa dávať. Smerovanie k božskému je dávať, pomáhať, súcitiť. Prirodzená je nám empatia, dobrosrdečnosť a láskavosť. Máme ju zakorenenú v duši a robíme ju automaticky. .. ak sa toto naučíme, meníme svoj osud, lebo sme zmenili svoju dušu a jej pôvodné smerovanie. Ak si toto uvedomíme, dokážeme vo svojom živote (vlastnou vôľou) zmeniť čokoľvek.
Ale aby som sa vrátila na úvod.. prečo ma mnoho napadlo práve na dovolenke.
Ako mnoho žien, aj ja som nespokojná sama so sebou 😀 .. kilo naviac, telo starne atď .. veď to poznáte 😉 .. samozrejme moje predsavzatia schudnúť do plaviek sa nepodarili na 100%, ale pár dní pred odchodom na dovolenku som mávla nad tým rukou a povedala si – no a čo? Mám sa rada, som so sebou spokojná a idem si to tam užiť. Pri prvom posedení pri bazéne (more bolo teplé ako čaj, tak sme sa išli schladiť do bazéna) som si uvedomila, že sa nemám pre čo stresovať. 80% ľudí s nadváhou (mnoho žiaľ so značnou). Nie, nechcem obhajovať zlé stravovacie návyky, ani sa chlácholiť, že iní sú na tom horšie. Vôbec nie. Nebudem teraz ani 
rozoberať, že tak veľká obezita je spojená so základnou, zvieracou vášňou (k jedlu), ktorú nevieme krotiť. Že sme napchávaní nekvalitnými potravinami a nehýbeme sa. Je toho veľa, ale nie o tom chcem písať. .. Prvé čo som si uvedomila, bol rozdiel týchto ľudí (nemci, francúzi, angličania) a tých u nás (z východnej Európy – slováci, češi, poliaci). U nás sa veľmi dbá na fyzickú krásu, pestované telo, ženy máme ako modelky. ALE! Koľko týchto žien je vnútorne spokojných, šťastných, koľko ich má partnerov? Tu každá z tých žien „pri sebe“, mala partnera. Zdali sa byť vnútorne spokojné a vyrovnané. Nezakrývali svoje nedostatky. Krátke sukne alebo dvojdielne plavky pri sto kilogramoch .. za mňa – veľká odvaha 😀
Trošku som sa v tom vŕtala a napadlo ma veľa súvislostí s pocitom viny.
Mnoho čo robíme, patrí do úrovne „MUSÍM“. Musím plniť očakávania iných. Musím byť príťažlivá, lebo každý na mňa pozerá. A čo by povedali iní! (veľmi máme zakorenenú idealizáciu spoločenského postavenia a prestíže – lebo na nás okolie pozerá a preberá nás). Musím sa o seba starať, lebo len pekní ľudia pritiahnu k sebe iných ľudí. Musím plniť očakávania spoločnosti ľudí, s ktorými sa stretám (rodina, práca, priatelia). Nemôžem byť predsa horšia ako ostatní .. LEBO – príde obviňovanie a to sa mi nepáči. Veď útoky na seba nemá nikto rád. Každý má rád pochvalu. Preto musím byť dokonalou, aby ma LEN chválili. Neznesiem útok na vlastnú nedokonalosť. Keď sa pozriem na zástupy žien u nás, vidím dokonalé, upravené, ale žiaľ v mnohom neprirodzené a umelé ženy – umelé ústa, mihalnice, nechty, prsia, vyhladené vrásky.. nevieme kde je prirodzenosť a kde už umelé .. ale pritom každá žena chce normálneho chlapa. Prečo ale zo seba robia ženy umelé bábiky? Práve pre pocit viny, sebadeštrukciu cez neprijatie svojho ja, cez hnev na to, kto sú a kým by (podľa noriem) mali byť. ALE – kto určuje normy? Len tiež niekto umelý, s malou sebahodnotou a sebavedomím. Veď je nenormálne neprijať svoj vlastný život, telo .. starnutie sa dá na chvíľu oklamať (plastiky, botox, krémy..). Jediné ale čo funguje na vnútornú krásu, ktorá nestarne, je ak žijeme v láske. V láske k sebe, životu, ľuďom okolo nás. Tým, že zberáme božské do duše a delíme sa oň. Vtedy sme aj šťastní, aj plní energie, aj fyzické starnutie je zastavené. Lebo sa nesústreďujeme na STRACH Z BUDÚCNOSTI, ale žijeme prítomnosťou. Užívame si ju tak, ako je. V nedokonalosti. Veď kde je v prírode dokonalosť? Nikde .. kvety na strome nie sú rovnaké, ovocie nie je jedno ako druhé, ani my nemôžeme byť kópiami iných ľudí, to už nie sme my, to už nie je náš život. Prečo teda seba neprijímame? Lebo .. a znovu dokola – „musím“, vina, neprijatie .. chyba nie je vonku, ale vo vnútri, v duši, ale hlavne ako základ – v nevedomom žití. Žijeme naprogramované životy, ktoré nám určili médiá, knihy, filmy. A zabudli sme pri tom, že to všetko nie je život, ale ILÚZIA. Len ilúzia.. a znovu sa vrátime k neprijatiu vlastného života cez obviňovanie rodičov, spoločnosti, partnera – čo nám všetko mali dať a nedali. Lebo nespokojnosť s vlastným životom vo mne buduje agresivitu, hnev. A takto by som písala vlastne stále to isté dokola. Lebo podstata je rovnaká. Uverili sme vlastnej nedokonalosti, prevzali sme model viny a obete. Skúste sa sami seba spýtať – prečo? A chcem to?
Ešte jedna vec, ktorá sa tu nedala nevšimnúť – veľké množstvo tetovaných ľudí. A veľmi potetovaných! Aj toto som cez osobné sedenia videla ako formu sebatrestania cez pocit viny (určite lepšie ako sebatrestanie cez alkohol, drogy). Alebo inú úroveň – potrebu sa začleniť, vyniknúť, byť iným – aby ma chválili, ocenili. Ešte som nenapísala jednu dôležitú vec spojenú s pocitom viny – nízke sebavedomie a sebaistota. Ak toto máme (aspoň v akej-takej podobe a úrovni v sebe pestované, nepotrebujeme nikoho napodobňovať, ani sa nijako viditeľne odlišovať. Nepotrebujeme vynikať v dave. LEBO SME SPOKOJNÍ SAMI SO SEBOU tak, ako sme 🙂 .. toto je podstata všetkého. Sebaprijatie a sebaláska.
K tomu by som ešte doplnila, že nie všetky tetovania sú nevhodné (neviem nájsť správne slovo, lebo nie som tá, čo má hodnotiť čo je a nie je vhodné). Videla som aj jazvy zakryté tetovaním, alebo pána s vitiligom, ktoré kombinoval s tetovaním.
K tetovaniu ešte malé upozornenie – pozor na energiu tvarov, ktoré do seba programujete. Aké látky do seba dávate. Kto Vám a s akou energiou tetovanie robí. Všetko sa to do Vás zapisuje 😉
AKO Z TOHO VON?
Uvedomiť si kto je JA SOM (písala som v Opakovaniach životných lekcií). Uvedomiť si, čo všetko chcem od seba, od života. Vedome konať, myslieť. Sebaovládaním sa dopracovať k zmiereniu sa s osudom, sebou. Pestovať mravnosť a láskavosť ako jednotku vzťahov. Lebo bez nich zaniknú vzťahy, rodiny, štáty. Samozrejme za predpokladu, že budeme spravodlivo smerovať energiu k odmietaniu toho, čo mravné nie je, čo nie je božské. Zriekaním s zvieracích pudov (vášní, ovládania, chamtivosti). Lebo tieto všetky energie brzdia rast, tvorivosť a energiu rozvoja. Sú zárodkami brania toho, čo nie je naše, čo sme sami nevytvorili, neskôr vedú ku klamstvám, krádeži, vražde (ako extrém). Alebo chorobám, ktoré som popísala vyššie.
Tak ako vždy, napášem aj príklad z praxe. Je v ňom ale veľa bodov z toho, čo som rozobrala a do príbehu ich začlením.
Eva, mladá žena, sa veľmi zaľúbila. Ako to býva pri prvej veľkej láske. Vášnivo, bezhlavo, veď Adam jej sľúbil, že spolu budú do konca života. A ona uverila. Samozrejme takéto sľuby sú nereálne, hlavne ak sa jedná o niekoľko mesačnú známosť. Kedy sa ešte dvaja len spoznávajú. Kedy medzi nimi nevládne láska, ale vášeň, túžba – zaľúbenie. Láska, tá skutočná, sa vyvíja a rastie rokmi. Keď vášeň a túžby odídu a nastane realita každodenného života. Toto ale Eva nevie, lebo nemá skúsenosti. Môžeme povedať, že jej duša nemá dostatok zásob spomienok, z ktorých by mohla čerpať informácie. Všetko čo sa vzťahov a lásky týka vníma len ako ružovú knižnicu a ľúbostné, romantické filmy (ktoré by som zakázala, lebo deformujú mladým ľuďom vnímanie reality a uvádzajú ich do nesprávnych ilúzií). Takže tak ako to býva pri prvých láskach, prišiel koniec. Eva zvyknutá na to, že dostane čo jej bolo sľúbené, trvala na splnení Adamovho sľubu. Nástojčivo, tvrdohlavo – ako malé dieťa, ktoré dranká od mamy sladkosť. Adam ju samozrejme od seba odháňal, koho by takéto správanie bavilo? Keď nepomohlo slušne, tak aj nepeknými slovami. A čím viac ho ona chcela nazad, tým viac ju on od seba odháňal. Tu už môžete vidieť prvý program – neprijatie života. Nezmierenie sa s osudom. Prišla úroveň „ja chcem“ – za každú cenu plnenie túžob. Ale ľudia nie sú veci a majú slobodnú vôľu. Nemôžeme iných ovládať, nemôžeme po nich chcieť, aby robili to, čo chceme my. Veď ani my to nerobíme 😉 ako tlak Evy na Adama stúpal, tak sa jej vzďaľoval. Ono to tak vo vzťahoch býva. Čím je väčší tlak na jednej strane, tým na druhej strane je potreba slobody a voľnosti. Ale to Eva nevedela, že láska je založená na slobode, nedusení toho druhého, ale na rešpekte, vzájomnej úcte a tolerancii. Keby toto používala od začiatku, ktovie ako by ich vzťah pokračoval. Adam sa nemienil vrátiť, odmietal všetko čo s Evou súviselo, pretrhal všetky kontakty. Ona sa psychicky zrútila a strávila čas na psychiatrii. A tu je téma žitia v budúcnosti, v žiarlivosti (lebo Adam si medzičasom našiel inú) a nenávisti voči idolu (ktorý si z Adama urobila). Všetko, čo Eva chcela, bolo len to, aby sa k nej Adam vrátil. Z neho si urobila zmysel života, dala ho pred Boha, aj pred seba. Z toho zákonite vychádza rozpad vedomia a psychické problémy. Šialenstvo z nesplnenia túžob. Obviňovanie okolia, hľadanie vinníkov, kto môže za jej neúspech vo vzťahu. Samozrejme, že jediným vinníkom je Eva, jej „ja chcem“, nerešpektovanie slobodnej vôle iných, nežitie v realite, ale v budúcnosti/snoch. Kde hľadať prvopočiatky .. určite v starej mame, ktorá mala schizofréniu, a ako som už vyššie písala, posunulo sa riešenie na vnučku. Otec i mama Evy, obaja v programoch „musím byť dokonalým“, dokázať predkom, že sú hodní ocenenia. Lebo od nich ocenenie neprišlo. Silná vôľa im síce dopomohla k hmotnému zabezpečeniu, ale nenápadné poškodenia charakteru prešli na prvé dieťa. Túžby a vášne, ktoré museli byť ďaleko v rode sa naplno prejavili u Evy a neschopnosť žiť v realite. Zvieracie „ja chcem“ prešlo aj do sebadeštrukcie (rozpad vedomia) aj do obviňovania okolia. Ako sme postupovali pri pritiahnutí Evy do reality? Cez rodičov. Lebo jej jediná túžba – mať nazad Adama – je samozrejme nereálna. Nemôžeme donútiť iných, aby s nami boli, ak nechcú. Nemôžeme nanútiť vzťah tam, kde nie je. Všetko je o vedomom prijatí života, rozhodnutia iného človeka, prijatia božej vôle. Druhý bod zmeny Evy je jej vtiahnutie do „normálneho“ života, z ktorého odišla (odišla zo školy, odišla z normálneho sveta každodenných povinností, do svojho sveta snov). Rodičia dostali za domácu úlohu po čistení modliť sa za jej prijatie života, božej vôle, zmierení sa s osudom. Druhým bodom po tomto, je vďačnosť za dcéru, akú majú. Je to na prvý pohľad ľahká úloha, ale pritom veľmi náročná, lebo každý chce mať dieťa, ktoré mu robí radosť, nie starosti. Ale rodičia sa učia aj cez deti, a ich zmena sa postupne prejaví aj na zmene dieťaťa. Celý príbeh je čerstvý, bude na dlhé mesiace. Lebo návrat do reality sa niekedy podarí veľmi rýchlo (aj taký príbeh som zažila), ale niekedy vyžaduje dlhý čas. Všetko závisí na úrovni a hĺbke deštruktívnych programov. A samozrejme aj zmene rodičov. Vždy sa dá urobiť posun na obe strany (aj dozadu k predkom, aj dopredu k potomkom). Celý príbeh skončil (zatiaľ) vlastne dobre. Lebo ak by Adam a Eva spolu zostali, ona by ho čím ďalej viac dusila svojim „ja chcem“ a on by ju čoraz viac (a agresívnejšie), od seba odtrhával. Ona by sa vo viere – veď ma má rád – nechala otĺkať a ponižovať. A on by utekal za inými ženami, len aby ju ešte viac ponížil. Ako by to skončilo? Ktovie.. možno psychiatriou, možno sebevraždou, možno vraždou. Lebo ak je človek hnaný do extrému, dokáže aj to, na čo by nikdy nepomyslel. Našťastie vždy existuje systém ochrany duše, ktorý sa spustí, ak ide o vážnu deformáciu v systéme, životných programoch. Len treba každú stopku brať vážne, pootáčať ju zo všetkých strán a hľadať východiská. Tu je základ v zmene Evy, jej prevzatie zodpovednosti za svoj život a uvedomenie si toho, aké chyby robí vo vzťahu k sebe, svojej budúcnosti a aj vo vzťahu k iným. Pevne sa postaviť nohami na zem a žiť prítomnosťou, tešiť sa. Ale rovnako ako použil Adam svoju slobodnú vôľu, Eva tú svoju nevyužíva a radšej obviňuje okolie, klame, kradne – len aby potreba vlastniť a ovládať bola naplnená. A hľadá nové idoly, do ktorých sa bezhlavo zamilováva (ale žiaľ, znovu má vzťah ako závislosť). Ako pri každej závislosti, vyliečenie len tak ľahko nepôjde (kým Eva rázne so sebou nezačne robiť potrebné zmeny) …
Verím, že ako mnoho ťažkých životných programov, aj tento sa postupne napraví. Lebo ako beží problém, ide aj riešenie. Len nie vždy môžeme opraviť to, čo musia iní sami, svojou energiou a silou. Ale na druhú stranu je to takto správne. Inak by sme nerástli a neučili sa, nenapredovali. Lebo cez výzvy, skúšky a skúsenosti rastie naša duša. Dospieva a múdrie.
Tak Vám prajem priatelia veľa múdrosti do programov viny/obviňovania, ktorý už začal teraz, v auguste. Od februára sa spustí naplno, teraz sme v úrovni tréningu. Používajte vnútornú múdrosť, neberte si nič osobne, nestotožňujte sa s tým, čo sa Vás netýka, buďte obozretnými pri domnienkach. Buďte rovnako ako počas tohto roku pozorovateľmi, emočne sa do ničoho nenechajte zaťahovať a kontrolujte si myšlienky. Tvoria Vašu realitu 😉
M:-)
Autorské články je možné kopírovať s aktívnym odkazom www.eldhwen.sk .. ďakujem, že rešpektujete moju prácu.
