ĎAKUJEME Duške za pripomenutie toho, na čo často zabúdame…
Vďačnosť, vďačnosť, vďačnosť…Veľa článkov, veľa teórie, veľa slov. Ale čo prax? No nič, tak skúsim viac ďakovať. Nie preto, že sa to má. Preto, že cítim, že to slovo má energiu, silu, je v ňom Vesmír, Láska, Všetko. Večer pred 
spaním poďakujem za všetko, čo mi deň priniesol. Niekedy som ďakovala iba za to dobré, no naučila som sa, že tak ako ku dňu patrí noc, k životu patrí aj to negatívne a smutné. Poďakujem za to a skúsim prísť na to, čo ma to naučilo, kam ma to posunulo. Niekedy si na odpoveď musím počkať. Veď všetko má svoj čas. Ďakujem za jedlo, vodu, vzduch, za prácu, aj za peniaze. Ďakujem za moju rodinu, priateľov, nepriateľov. Ďakujem za tých, ktorých som už stretla, aj za tých, ktorých ešte len stretnem. Ďakujem za bolesť, skúšky, lekcie. Dlho som to nerobila, lebo som nerozumela. Dnes už rozumiem o niečo viac. Po bolesti, skúškách, lekciách sme silnejší, celistvejší, pevnejšie stojíme nohami na Zemi. Všetko sú to dary. Pre nás, pre naše Duše. Lebo Duša chce rásť, lietať, byť šťastná. A je len na nás, čo s tými darmi urobime. Či sa aspoň pokúsime pochopiť, prijať, poďakovať…alebo ich zatratíme, zničíme, zabijeme. Ďakujem aj sebe, za to, že sa vždy snažím robiť veci najlepšie ako to v danom momente dokážem.
A „odmena“ za to, že sa učím byť viac vďačná, viac ďakovať?
Vracala som sa z obchodu. Z Peknej cesty, cez Vinohrady, domov. Stretla som muža, ktorý na chvíľu zastal a vdychoval krásu Matky Zeme. Po chvíli som zastala aj ja. Zaujala ma srnka. Milujem srnky. Pre mňa sú znamením, lebo ich stretávam nie vtedy keď chcem, ale keď na to nemyslím, nesústredím sa na to. Chvíľu som ju pozorovala. Išla som ďalej, no niečo ma opäť zastavilo. Niečo tam vnútri. Zastala som, zatvorila som oči a nastavila som tvár slnečným lúčom, Vesmíru, Bohu. Po lícach mi zrazu tiekli slzy…hovorím si:“čo to? prečo?“ Odmena predsa…VĎAČNOSŤ za to, že dýcham, že môžem kráčať po tejto krásnej Zemi, že to všetko možem vidieť, cítíť, počuť, že sa toho môžem dotknúť, že v každej chvíli mám všetko, čo potrebujem a aj oveľa viac. Pocit, ktorý sa ťažko opisuje. Pocit, keď iba na pár chvíľ pocítime absolútne šťastie, pokoj, vďačnosť, pokoru za to, že SME. Sama pre seba som si to nazvala Moment osvietenia 🙂 A ĎAKUJEM, že tieto momenty prichádzajú často vo chvíľach, keď zakolíše moja Viera v Lásku, Dobro, Boha, keď kolíše Viera v samú seba. Nepochybujem o tom, že sú to znamenia Zhora, ktoré mi šepkajú:“Sme s tebou a sme tu pre teba vždy, aj vtedy, keď sa kolíšeš“. A mne neostáva iné, len si utrieť slzy a poslať tam HORE zo srdiečka veľké ĎAKUJEM 🙂
Ďakujme, za všetko, aj za maličkosti. Veď práve z nich sa dajú vyskladať aj tie najväčšie veci 🙂
