V poslednej dobe sa často hovorí o tom, že veľa mladých ludí aj napriek tomu, že skončili vysoké školy, si nedokážu nájsť uplatnenie v praxi. Titul ešte nikomu nezaručí vysnívané pracovné miesto ani finančné ohodnotenie podľa predstáv adeptov. A tu si kladiem otázku. Skutočne získaním titulu, získam aj vedomosti? Nie sú to len náhodou informácie a množstvo faktov a poučiek, ktoré ako sa ukazuje, nemajú pre prax žiadnu upotrebiteľnosť? Kedy môžeme naozaj povedať, že oplývame vedomosťami? A čo teda tie vedomosti sú?
Vedomosť podľa mňa znamená zvnútornenú informáciu, ktorú viem prakticky využiť pri riešení životných situácií. Teda zbytočné mi je vedieť vymenovať vybrané slová, ak môj pravopis kričí po hrubiciach, alebo zbytočne vymenujem
chemické prvky a zlúčeniny, ak neviem čím odstrániť škvrny v domácnosti. Príkladov by sa našlo určite nepreberné množstvo.
Niektorí by mohli namietať, že je potrebné mať aj všeobecný prehľad. Áno, určite všeobecný prehľad áno, ale prepojený s praktickým životom a možnosťou jeho využitia. Inak sa informácie stanú nepoužiteľnými a odčerpávajúcimi našu energiu a čas pri ich memorickom učení sa. A tu prichádzam k tej časti, keď si niektorí ľudia mýlia vedomosti s nahromadenými faktami a ešte si z nich urobia modlu, prostredníctvom ktorej si dokazujú vlastnú hodnotu – len sa pozrite koľko toho viem, aké básne som schopný zarecitovať, koľko poučiek si stále pamätám, aj hlavné mestá a chemické vzorce nie sú pre mňa žiadny problém. „No super“, poviete si možno. „A čo s tým ďalej?“ Alebo si poviete: „To je ale hlavička.“ Niektorí si možno povedia: „No a čo si potrebuje tým dokázať?“ Reakcie môžu byť rôzne.
Ak sa „vedomosti“ stanú modlou, slúžia na dokazovanie si vlastnej výnimočnosti, a teda vlastnej hodnoty. Takýto človek začne ostatných posudzovať podľa toho, koľko toho vedia a začne sa porovnávať. Ak jeho „vedomosti“ množstvom prekračujú tých ostatných, má pocit väčšej dôležitosti, nadradenosti, stáva sa pyšným a pasuje sa do role posudzovateľa a odsudzovateľa druhých. Často to ešte okorení štipľavými poznámkami typu – menej gramotní, nevedomí, prízemní, blbí, atď. Určite ste už počuli aj také „slávne“ výroky, ako – „To by len hlupák nedokázal.“ „Tebe len lopatu do ruky treba dať.“ „Na nič lepšie sa nehodíš.“ Atď.
Človek, ktorý si zhromažďovaním informácií a zaujímavostí nepotrebuje nič dokazovať, nemá potrebu predvádzania sa, porovnávania sa, nedajbože zosmiešňovať alebo kritizovať ostatných. Robí to pre svoje potešenie a záujem. Nepotrebuje robiť okolo seba šou a už vôbec nie upútavať takto pozornosť.
Preto si myslím, že pri rozhovoroch by mal v prvom rade prevažovať ten ľudský záujem o druhého, a nie jeho hodnotenie podľa množstva nazhromaždených informácií. Bežný život predsa nie je odborné sympózium, na ktorom si mám vymieňať odborné vedomosti s ostatnými. Skôr sa mám snažiť o ľudské zblíženie a porozumenie, o vlastné sebazdokonaľovanie a odhaľovanie zákutí žitia.
S pozdravom Vaša čitateľka
ĎAKUJEME za názor a ja by som ešte doplnila pár viet, čo ma napadli…
Každá práca je potrebná a dôležitá. Nech je to práca chirurga, murára či smetiara. Jeden je dobrý na to a iný na to. Nemôžu byť všetci manažéri, veď kto by napiekol chlieb? A keby nikto nevyvážal smeti, ako by to asi vyzeralo?
Prečo má niekto potrebu ponižovať/znevažovať ľudí, ktorí nemajú tituly, postavenie a tváriť sa, že JA som „viac“? Aby si dokázal čo všekto vie a aký je skvelý? Aby ho iní uznávali za to, čo vie, čo dokázal, kým sa stal? Žiaľ, práve mnoho z takýchto ľudí je v praktickom živote nepoužiteľných.
Vedomosti, postavenie… sú to všetko pominuteľné veci, ktoré z kozmického hľadiska neznamenajú nič, ak ich nevieme využiť pre dobro iných … ak svoje vedomosti, postavenie, tituly a príjem dokážeme využiť na pomoc ľuďom či zvieratám, ak nie sme pyšní na to všetko, ale myslíme aj na iných okolo seba, potom to všetko kým sme, má význam. Prichádzame na svet a aj odchádzame „nahí“. Bez možnosti vzať si „hore“ diplomy, osvedčenia, bankové kontá a majetky. Na to však mnohí zabúdajú. Ak niečo robím, robím to najlepšie ako viem- nech je to akákoľvek práca. Ak sa mi nepáči to, kde som, akú mám prácu- idem ďalej, hľadám to, čo sa mi páči viac- ale nefrflem a nenadávam na to, kde som. Vždy je možnosť posunúť sa inam. Stačí len chcieť, riskovať, nebáť sa. Aký názor na toto všetko máte Vy?
Vedomosti- krásny článok, názor. Treba si uvedomiť jedno, to čo sa na vysokých školách učíme je súhrn poznatkov jednotlivcov z praxe. Je to ich výsledný produkt, ktorý sa zistil počas ich života. Teda niečo sledovali, niečo pozreli, niekam odcestovali, zmerali, zapísali, overili. A to sa píše do kníh a vyučuje sa. Teda šetrí nám to čas. Tak by to teda malo byť.
Lenže občas sa to zacykluje práve takými, čo sa všetko naučia a nepripustia zmeny. Špenát mal v minulosti najviac vitamínu C. Vznikol Pepek námorník, všade to bolo In. Pokým vedci nezistili, že z chili papričke je toho viac. Niekto si sa pomýlil v desatinovej čiarke. Hops.
Sú ľudia, čo vnímajú život inak a robia si vlastné poznámky, vlastné súhrny. Presne tak, ako to robili tí, ktorých informácie sa na vysokých školách učíme. No práve tieto inštitúcie povedia, a ty si kto? Na to si nemohol prísť. Nemáš VŠ. My to vieme inak, tak toto je naša pravda. A tá tvoja nie je. No nie je to škoda? Viete kto im pomáha? Vydavateľstvá. Napíšu knihu a ide to do kníhkupectiev. Aspoň takto.
Som toho názoru, že je potrebné vnímať ľudský život ako tlejúcu vedomostnú databázu, ktorá má reálnu možnosť prejavenia sa. A ak to človek nestihne tento život, netreba zúfať. Každá DNA sa raz prejaví. Teda línia človeka. Raz. Je vysoká pravdepodobnosť, že aj ten smetiar raz môže mať v potomstve múdru vnučku či vnuka, ktorý môžu tomuto svetu dať dôležitý poznatok, ktorý môže pomôcť. A o tom to je. Raz je to z tejto línie života, inokedy z druhej. Však sa len pozrite, kto z vašich predkov s niečím drobným pomohol. A pozrite sa na vaše deti. Vnukov. Ako ich to podvedome ženie. Je to jednoducho v živote samotnom. Získavať vedomosti, vylepšovať, zapisovať, odovzdávať. A o tomto to je. Učíme sa navzájom jeden od druhého. Je od nepamäti a bez časového obmedzenia do budúcnosti. Krásny deň. Arin
Velmi pekne , suhlasim 🙂
Dakujem za zaujímavý článok, ktorý ma milo prekvapil, kedže sama sa posledné obdobie dost predieram podobnými uvahami…
Pred dvoma rokmi som učila na strednej škole – odišla som, musela. Deti už neboli v očiach mojich kolegov (nie všetkých) deťmi. Mala som pocit, že im na nich všetko vadí – správanie, oblečenie, účesy…….. Boli to tí čo nič nevedia, neschopní, zlí – a ja zle dopadnem pretože som na nich dobrá. Nikdy sa mi to nestalo, že by sa mi dobro odplatilo zlým. Odišla som z práce ktorú som mala rada do práce „pod moju úroveň“ a som šťastná. Titul nikomu šťastie nezaručí. Ak nerobíte prácu, ktorú máte radi môžete ich mať koľko chcete. Múdrosť človeka je v niečom celkom inom. Stretnúť múdreho človeka je sviatok. Prajem Vám čím viac takýchto sviatkov.
Je ťažké rozdelovať a myslieť si niečo o jednotlivcoch s titulmi alebo bez titulov, nemôžeme hádzať všetkých do jedného vreca, myslím si, že prax tak, či tak zatočí s každým. Najlepším učiteľom/profesorom je samotný život. Vedomosť získavame v škole, nakoniec všetky tie nadobudnuté vedomosti rozširujeme s ďalšími novými informáciami, ale múdrosť nadobúdame iba zo života.
Niekedy to ego raz dozrie v živote jednotlivca a uvedomí si to. Poznám jednotlivcov s titulmi, aj bez titulov, u ktorých prevláda ego a arogancia rovnako. 🙂 Mám ich aj tak rada a milujem ich nadovšetko, pretože ma učia ako nasýtiť ego, aby rýchlo dozrelo a odpadlo.
Pekný článok Mária, našťastie sa už tým nezaťažujem v živote, iba o tom píšem. 😛
Súhlasím, samozrejme sa nedá hádzať všetkých do jedného vreca 🙂 My sme tu podali taký extrémnejší príklad.. Aj ja poznám ľudí, ktorí majú postavenia, majetky a tituly a sú to ľudia plní pokory, láskavosti a úcty, ktorí ti hľadia pramo do očí, a ty vidíš až na dno ich duše…. na druhú stranu poznám aj nadutých, z vrchu hľadiacich arogantných panáčikov, ktorí si potrebujú dokazovať kým su … no rozkošný je tento svet 😀