Viera, vôľa, duchovný rast…

V našom živote môže niekedy nastať okamih, kedy sa zastavíme a opýtame sa sami seba: kde som to skončil? Odrazu nadobudneme vedomie, že sme niekde, kde sme ani nechceli byť, máme zo seba zlý pocit, pretože ani nevieme, ako sme sa sem dopracovali a chceli by sme to zmeniť. Ale ako? Pokiaľ sme zúfalí a stratení z toho ako na tom sme, je dosť ťažké veriť, že sa z toho môžeme úspešne a rýchlo vyhrabať, avšak je veľmi potrebné mať neustále na pamäti, že každý posun vpred, či vzad je cestou k tomu istému cieľu a nikdy nedostávame také „skúšky“, ktoré by sme nemali šancu zvládnuť.

Samozrejme, problém nastáva, ako už to býva, opäť len v našej hlave. Pretože máme kopec výhovoriek, obáv, nechuti, sebaľútosti a iných vlastností, ktoré nám zabraňujú duchovne rásť. A často chýbajú  veľmi potrebné činitele, aby sme boli schopní s čímkoľvek pohnúť a to je vôľa a viera. K tomu, aby človek niečo dokázal potrebuje vedomie, že to skutočne chce a pôjde si za tým, že je ochotný pre to niečo urobiť a že nebude fňukať, ale makať. Viera nám naproti tomu poskytuje istotu, že to čo chceme dokázať, skutočne dokážeme a nepochybujeme, že to dokážeme.

Viera a vôľa spolu vytvárajú silný prostriedok k dosiahnutiu cieľov. ich  pôsobenie bude ešte účinnejšie, pokiaľ budú naše ciele inšpirované vyššími bytosťami a v súlade s našim poslaním. Pretože nám môžu byť poskytované rôzne príležitosti k zlepšovaniu, rastu, poznaniu, atď., ale pokiaľ nemáme vieru v ich naplnenie a vôľu k ich uskutočneniu, nemajú pre nás príliš veľký význam.

Nikto nie je úplne bez viery, či vôle. Každý má vôľu a vieru k niečomu inému. I v tomto prípade ide o duchovnú úroveň človeka. Čím je úroveň vyššia, tým viac možností má otvorených, či skôr: tým viac možností je schopný prijímať a využívať.

Človek, ktorý začína svoju duchovnú cestu a je rozhodnutý, že na sebe chce pracovať a zdokonalovať sa, býva postavený rôznym skúškam, aby sa mohol vypracovať. Najlepší učiteľ je život sám a niektoré veci, pokiaľ aj nie všetky,  si skutočne človek musí zažiť, aby ich pochopil.  Nemôžeme sa rozprávať, ani druhým radiť o veciach, ktoré nepoznáme, či sme si sami „nezažili v bdelom stave“. Pretože síce môžeme si prežiť rôzne veci, ale pokiaľ sme nimi prebehli len tak bez povšimnutia, bez ponaučenia a bez toho, aby nám tá udalosť dala niečo viac, nemá pre nás príliš veľký význam a jej využitie nebolo maximálne. Je tiež pravda, že negatívne udalosti nám dokážu dať oveľa viac, než tie pozitívne, preto by sme ich nemali brať ako tragédiu, či naše vlastné zlyhanie, pretože to v nás zbytočne vytvorí porazenecké nálady, depresie, smútok a ktovie čo ešte. Tieto negatívne emócie nás zasiahnu, zaplnia naše vnútro a my potom nie sme schopní prijímať informácie z vyšších „sfér“, ktoré by nám boli nápomocné a dokázali by nám celú situáciu vylíčiť inak, a to len preto, že sa naše ego bude radšej ľutovať, smútiť a naše srdce bude cítiť, že to nie je dobré a i náš mozog bude zaprataný informáciami. Z toho vznikne jeden chaos, ktorý bude treba i tak vyriešiť.

Je niekoľko obvyklých „postupov“ pri riešení takýchto vnútorných problémov, i keď hneď ten prvý, ktorý opíšem nie je zrovna najlepším riešením, a tým je, že človek na celú udalosť vedome zabudne. Či skôr možno povedať, že si ju nepripustí, odmietne ju, neprijme a zaprace si ju v podvedomí i vo vedomí niečim iným a tvári sa, že je všetko v poriadku. Avšak, táto udalosť, tieto nespracované emócie tam stále budú. Stále budú niekde zahrabané v nás a raz znova vysvitnú na povrch, chtiac sa vyriešiť. Riešenie však nebýva ľahké, pokiaľ nevieme, ako riešiť. Múdre knižky hovoria, že treba prijať. Ale čo to znamená? I to je jeden z pojmov, ktorý nemožno pochopiť bez toho, aby to človek zažil a poznal ten pocit.

Prijímať znamená neodmietať. Pretože ak budeme stále odmietať, ak stále budeme proti niečomu bojovať, stále tu bude niečo, čo bude bojovať proti nám. Treba sa zastaviť a urobiť to inak… Ľudia myslia, že keď sa zachovajú nasilu inak, je to správne. Ale bojujú sami proti sebe. Proti svojmu egu, ktoré ešte nie je schopné niektoré situácie vystáť a tak vytvára negatívne reakcie. Je treba svoje ego upokojiť a prežiť si hnev, smútok, nenávisť, závisť, a ďalšie emócie a uprostred tohto dovoleného prežívania na chvíľu zastať a spýtať sa vnútra: prečo? Prečo by som mal byť nahnevaný? prečo som smutný? Väčšinou by nám odpovedalo naše ego, pretože to si vie nájsť vždy nejaký dôvod, ktorý však srdce odmieta, pretože tento dôvod je neadekvátny a nalíčený len z jedného uhlu. Srdce na otázku „Prečo som naštvaný?“ , nemá odpoveď. Keď bude odpoveď úprimne žiadna, náš problém je vyriešený a pocit, ktorý sme práve prežívali zmizne. V podobných prípadoch, keď nám naše ego bude dávať rôzne odpovede typu: naštval ma, lebo je taký a taký a bol ku mne hnusný a neviem čo ešte…, je dobré stopovať sa. Dať si opäť otázku: čo vo mne vyvolalo túto reakciu, túto odpoveď? Zistenie nás môže zahanbiť, pretože sa dozvieme, že je to len naše ranené ego, ktoré hnevá, že je niekto taký ako my (zrkadlá), alebo, že v sebe postrádame niečo: sebalásku, pochopenie, porozumenie, vieru… Keď takto „nabúrame“ svoje ego, môže to trochu zabolieť, ale budeme vedieť, že sme prišli na príčinu našich negatívnych emócii a teraz ich už môžeme ľahko spracovať, keď vieme, o čo sa jedná.

To je aj druhý spôsob, ako riešiť problémy a svoje negatívne emócie… bez zahrabávania, zbytočného pretvarovania sa, zbytočných myšlienok a bolesti… Okamžité riešenie, aby sme si nespôsobovali útrapy. Pretože ak dlho nič v sebe neriešime, môže sa to v nás nahromadiť a potom je dosť ťažké, či skôr nepríjemne, ak sa začne všetko nakopené naraz uvoľňovať. Vtedy nastáva prípad, uvedený úplne hore… zbadáme sa niekde, kde sa nám to nepáči… ale pokiaľ sa zbadáme, je to ešte dobre. Uvedomenie si problému je prvý stupeň na ceste jeho riešenia.